Priatelia zelene v meste, jej nepriateľmi za jeho hranicami

Autor: Marcel Burkert | 3.8.2020 o 10:40 | (upravené 27.8.2020 o 18:05) Karma článku: 4,47 | Prečítané:  231x

My, sídliskoví ľudia, chceme bývať v meste, ale cítiť sa tam chceme tak, ako na lazoch. Chceme bývať v takých panelákoch, ktoré sú ďaleko od cesty, aby sme nemuseli počúvať hluk mestskej dopravy a dýchať výfukové splodiny...   

Avšak svojich vlastných áut sa vzdať nemienime! Za žiadnu cenu! A teda ani toho, aby sme nimi brázdili iné sídliskové alebo mestské ulice a otravovali tak hlukom a výfukovými splodinami z našich áut život iným mešťanom, ktorí takéto šťastie, bývať čo najďalej od cesty, nemali, alebo nemajú a z ktorých mnohí možno autá ani sami nemajú. 

A robíme to aj vtedy, keď môžeme bez väčších problémov používať k presunom po meste mestskú hromadnú dopravu, ktorá je k životnému prostrediu oveľa šetrnejšia ako používanie osobnej dopravy.

My, sídliskoví ľudia nechceme bývať na dedine, aj keď by sme tam mali pokoj od hluku mesta, mali by tam čistejší vzduch a viac zelene, za ktorú v meste bojujeme. Dôvod? Z dediny by sme to totiž mali do mesta ďaleko!

Paradoxne v meste, aj keď zväčša „len“ nepriamo - pohoršovaním sa nad zahusťovaním mesta a stavaniu vyšších budov,

sa zasadzujeme, alebo pričiňujeme sa o to, aby mesto stále rástlo a rástlo do šírky a do dĺžky a pohlcovalo tak do seba ďalšie a ďalšie dediny a samozrejme aj zeleň, alebo pôdu; neraz cennú ornú pôdu.

Tu nám zrazu, stále zväčšujúca sa vzdialenosť domov a nových obytných štvrtí od centra mesta, ktoré rastú po jeho obvode ako huby po daždi, n e v a d í .

Veľmi ťažko znášame, ak v blízkosti nášho sídliskového domu vyrastie iný obytný dom, hoci aj v pomerne dostatočnej svetelnej vzdialenosti a celkovo v súlade s územným plánom mesta, alebo zóny. Náš vlastný obytný dom totiž nijakú zeleň, poľnohospodársku pôdu, či pasienok..., naozaj, ale vážne naozaj!... nezabral!... A iste ani nikomu nebráni vo výhľade…

Vždy ma pohne..., ak niekto, a stáva sa to často, nazve betónovou džungľou napr. Petržalku, aj keď tam v lete kvôli stromom pomaly nevidíte domy; minimálne ich nižšie poschodia.

Nehovoriac ešte o tom, že optimálne zahustenie oproti rozťahanej zástavbe vie ušetriť minimálne tretinu energií.

NAPRIEK TOMU NECHCEME, 

aby naše mestské sídliskové okolie bolo zahusťované novými budovami a to ani na miestach, kde by tieto dotvorili alebo vytvorili námestie, či sídliskové centrum mestského typu, alebo vyplnili nevyužívané plochy a nejednu nevkusnú medzeru v uličných čiarach.

STARÉ ŠTVRTE MIEST,

ak ich domy sú zrekonštruované, sú krásne aj preto, lebo sú pravým opakom toho, ako to vyzerá na sídliskách, pričom majú oveľa, oveľa hustejšiu zástavbu ako sídliská.

Majú svoju štruktúru, ulice a námestia majú línie, logiku, estetiku.

Porovnajte si skutočné mestské námestia s tými sídliskovými, napr. s Nám. hraničiarov v Petržalke. To si asi niekto chcel spraviť srandu, ak daný súbor domov nazval námestím.

A keď investor chcel aspoň z malej časti danej lokality spraviť skutočné námestie, čo sa mu napokon podarilo, vznikla veľká nevôľa a petícia obyvateľov "námestia" proti výstavbe jeho dvoch obytných domov, keďže oni chceli na na danom mieste park aj keď 2 pomerne obrovské plochy zelene, alebo parky, sú z každej strany "námestia" a len pár metrov od neho.

Podľa mňa má námestie, a nemusí ísť len o staré mestá, má mať tvar niečo ako napr. toto: 

Vezmime si ešte ako príklad hlavnú ulicu v bratislavskej Dúbravke a schválne, skúste na nej  nájsť nejakú estetiku.

Dlho mám v sebe nezodpoveedanú otázku, keďže v nej už pomerne dlho žijem, či tí, ktorí ju navrhovali vôbec mali nejakú predstavu, ako má vyzerať. Hovorím si, že možno chceli mať široký bulvár, kde medzi cestou a domami bude široký pás zelene, ale neskôr si možno uvedomili, že to prepískli a škoda nevyužiť tak široké voľné plochy... A tak sa pomaly zastavali škatuľami, jedna nevkusnejšia než druhá; akoby súťažili o negatívne prvenstvo a vo svojom súbore aj o najškaredšiu ulicu v Bratislave. Veď každá do ulice vyčnieva inak a nijako tie prízemné budovy nie sú zosúladené.       

A to ešte nehovoríme o výzoroch, fasádach jednotlivých domov. Sídliskové sa odlišujú len farbou. Vyžaruje z nich len chladný kalkul; nič viac. Ani náznak nejakej krásy.

Ale aj moderné ulice sa dajú robiť tak, aby boli aspoň pohľadné, ak už nie výstavné. Dobrým príkladom je napr. tento, už minimálne 20 rokov starý moderný bulvár v tureckej Antalyi.

Má uličnú čiaru, dostatok zelene, a služby, obbchody sú priamo v parteroch obytných domov. Zjavne aj sídlisko môže mať metský charakter; ak sa chce. A šetrí to aj zeleň. Služby, obchody nie sú v prízemných škatuliach, nezaberajú zbytočne zeleň, ak môžu byť umiestnené priamo v parteroch domov. Vedeli to ešte aj socialistickí architekti, kým sa ešte nezačali stavať panelové sídliská. Toto je príklad z Prešova:

AJ KEĎ NAPR. NEW YORK

je iná kategória ako naša Bratislava, nie je nezaujímavý fakt, že kým v jeho štvrti Manhattan, s rozlohou necelých 60 km²,  žije 1,6 mil. obyvateľov, tak v Bratislave, ktorá má rozlohou 367 km² (resp. 200 km², ak z jej rozlohy odpočítame rozlohu okolitých lesoparkov) žije 0,5 mil. obyvateľov. A kým ľudia v slovenských väčších mestách, a hlavne v Bratislave, trpia úzkosťou z toho ako je ich mesto prehustené… (zrejme preto, že drvivá väčšina obyvateľov nášho hlavného mesta pochádza z vidieka), tak ľudia v Manhattane žijú v tejto štvrti radi. Svedčia o tom suverénne najvyššie ceny bytov v porovnaní s inými mestskými štvrťami New Yorku; teda ak by sa tam bývalo zle, tak tie ceny by neboli tak vysoké. Jedným z dôvodov, prečo bývanie v tejto štvrti ľudí priťahuje je to, že v tamojších uliciach to žije; na rozdiel od našich chaotických sídliskových ulíc. A kto si chce v Manhattane užiť prírodu, má to zo všetkých jeho kútov na skok do skutočného, veľkolepého Central parku o rozlohe 3,5 km² .

https://nypost.com/2018/07/02/how-central-park-was-saved/

Manhattan, napriek tomu, že v ňom žije na jednom kilometri štvorcovom  6 až 7 krát viac obyvateľov než v Bratislave (po odrátaní lesoparkov z rozlohy Bratislavy), je vychýrenou štvrťou vo vychýrenom meste.

Aj v Európe je množstvo príkladov,

či už je to Viedeň, Edinburg, Norimberg atď. atď., ktoré dosvedčujú, že aj keď v týchto mestách žije na kilometri štvorcovom 2 krát tak veľa ľudí ako v Bratislave, na kvalite životného prostredia to nemusí byť vôbec badať. V tých mestách človek nemá dojem, že by tam bolo menej zelene a menej parkov, ba neraz má ten pocit opačný.

Britský expert na urbanizmus David Birbeck,

hovorí, že hustota obývania slovenských panelákových sídlisk nie je tak vysoká, ako si mnohí myslia, že na tak veľkom území, ako Petržalka žije v Británii pomerne bežne na predmestiach približne rovnaký počet obyvateľov ako v Petržalke, ale s tým, že najväčšia časť z nich žije v dvoj, alebo troj poschodových spojených domoch s úhľadnými predzáhradkami a zeleňou aj za domami. Dá sa to, len treba efektívne využívať priestor slúžiaci k výstavbe, nie tak ako bol využitý na slovenských sídliskách.

Na otázku, či by mal existovať horný limit zahustenia aspoň pri takom type sídliska, ako je Petržalka, Birbeck hovorí, že to nie je o hustote, ale skôr o službách pre týchto ľudí.

„Pozrite sa na hustotu osídlenia a zastavania v New Yorku. Na štvorcovom kilometri tam žije 10.000 ľudí! Ale je tam Central Park, ulice plné obchodov a života, kde sa ľudia radi prechádzajú, rytmus mesta je úžasný a nikomu neprekáža jeho vysoká hustota.  Najvychytenejšie štvrte v Londýne majú najvyššiu hustotu osídlenia, takže niečo na tom bude. Koncept na základe akého bola postavená napr. Petržalka zlyhal vo všetkých európskych veľkomestách, ktoré poznám.“   

Jean-Pierre Charbonneau – poradca pre urbánnu a kultúrnu politiku takých miest ako napr.: Bordeaux, Montpellier, Lyon, Kodaň…, hovorí, že väčšina ľudí žije v mierke moja fasáda, môj plot. Lenže existuje aj všeobecný záujem, nie len individuálny. Je potrebné zlaďovať tieto záujmy. Keď nediskutujeme máme 100% nezhôd, keď diskutujeme, je to neraz o 90% menej, aj keď developeri nie sú altruisti, altruizmus nie je ich základný cieľ.

Ing. Arch. Koucký – riaditeľ Sekcie plánovania mesta Inštitútu plánovania a rozvoja hl. m. Prahy, hovorí, že rozvoj mesta nie je možné zastaviť, ale plošné nároky áno. Musí sa zastaviť extenzívny rozvoj mesta. Musí sa oddeliť mesto od krajiny. Malo by byť jasné, čo je vo vnútri mesta a čo von.

Ing. Arch. Miroslava Argalášová, hovorí:

Sídlisko je samo o sebe neekologické. Domy sú roztrúsené na veľkých plochách. Dnes sa urbanizmus vracia späť, k hustej blokovej štruktúre, k zahusťovaniu miest a kompaktnej zástavbe. Nemusíme nič nové vymýšľať, pretože toto sú fungujúce veci, overené históriou. Úzka ulica Starého mesta sa prehreje menej ako veľká ružinovská radiála.

Do nástupu socializmu sa tu stavalo takto stále. Domy stáli blízko seba, mestá boli kompaktné. V šesťdesiatych rokoch sa začali stavať riedke satelitné sídliská mimo centra mesta. Dovtedy sa ľudia po meste mohli pohybovať aj pešo, ale sídliská ho roztiahli, zvýšili dopyt po doprave a infraštruktúre, keďže vznikol pohyb ľudí za prácou a späť.

– Ľudia často argumentujú, že sídliská sú však oveľa zelenšie než centrá miest. To je síce  pravda, ale druhá vec je kvalita zelene na sídliskách, ktorá je často zanedbaná. Ani veľká zatrávnená plocha nemá až takú silu v boji voči klimatickým zmenám akú má naozajstný mestský park.

Ani park, ani uličná čiara.

– Zahusťovanie miest je prioritou hoci už „len“ preto, že okrem už spomínaných dôvodov nechceme, aby nová výstavba zaberala ďalšiu ornú pôdu a zelené plochy. Potrebujeme skompaktniť mestá, vyplniť prázdne, nevyužité územia v meste. Mesto by malo byť stavané tak, aby zo všadiaľ bolo blízko a nemuseli sa používať autá, naopak, aby sme podporili cyklistickú a mestskú hromadnú dopravu.

– Ja mám rada mestský život so všetkým, nevadí mi bývať vedľa električkovej trate, nevadí mi hustá zástavba. Mesto žije, má svoje zvuky, je o interakcii so susedmi. Ten pocit súkromia v meste prišiel paradoxne zo sídlisk, z riedko osadených vežiakov s veľkými plochami pred domami. Ak je niečo bližšie, už nám vadí, že sme veľmi blízko pri susedovi. Pre takýchto ľudí zahusťovanie bude obmedzovaním komfortu, ale iná cesta nie je, ak chceme aby mestá boli udržateľné a aby sme tu nezhoreli na slnku. Treba sa na to pozerať tak, že to nie je o strate pohodlia, ale naopak, zvyšovanie kvality života. Najprv sa nám nebude páčiť, že nemôžeme sadnúť do auta a ísť hocikam, ale postupne zistíme, že po uliciach sa dá prechádzať a že je to veľmi príjemné po celom dni v práci.

Z ďalších zaujímavých postrehov, názorov, pohľadov, ktoré som k tejto téme zozbieral:  

– Ulice starých miest sú úzke, takže slnko, aj keď preniká, neprehrieva široké uličné koridory.

– Takto sa rozmýšľalo za socíku (ale aj inde po svete, hlavne vo Francúzsku), že postavíme vežiaky vo veľkých vzdialenostiach od seba do parku. Nefunguje to

– Nie roztrúsená sídlisková zástavba, ale klasická bloková zástavba je pomerne dobrým riešením, ako oddeliť prach a hluk cesty od ukľudneného vnútrobloku. Stromoradie medzi cestou a domami je samozrejme super, ale aj so zeleňou sa to dá prehnať. Odstrašujúcim príkladom je napr. ul. Tomášikova (BA). Tam je zelený pás oddeľujúci cestu od domov tak široký, že to vôbec nekoncentruje chodcov k budovám a pri budovách nie je žiadny poriadny chodník. To má za následok to, že parter je mŕtvy, je tam menej života, potenciálne vyššia kriminalita a nižší ekonomický potenciál. Zeleň síce oddeľuje domy od hluku áut, ale kvôli tomu to nie je ani nejaký extra príjemný park.

„Postoj „nech sa stavia, ale nie u nas“ je uplne sedliacky, ale celkom bezny. Len u obyvatelov sidliska, ktore vzniklo zburanim jednej celej dediny a zrusenim ovocnych sadov a casti luzneho lesa, by som cakal trochu viac rozhladenosti. Lenze typicky Petrzalcan je taky, ktory namiesto toho rozpraskaneho betonu pod oknom a burinou zarastenym 20 rokov opustenym staveniskom, nechce mat vobec nic. Lebo na tom betone parkuje zadarmo sluzobnou octaviou a na to stavenisko mu zase chodi kadit pes. Takze keby sme sa radili nazormi tychto gaucovych odbornikov, tak sa nepostavi nikdy nic.“

– Je veľmi populárne hovoriť: „Nenamietame proti vystavbe. Nech sa stavia, ale napr. medzi petržalskými Slnecnicami a Jarovcami, na Kapitulskych poliach, okolo bratislavskej mestskej časti Rusovce… tam sa mozu strapati architekti vyblaznit do sytosti a nemusia sa zaoberat nesuhlasom obyvatelov mesta…“... Moja reakcia na to je: Samozrejme…, a potom nech sa stavia medzi Bratislavou a Sencom…, Trnavou a Bratislavou…, atď. atď., a potom nám tu vznikne obrovské mesto, v ktorom bude trvať 2 hodiny presunúť sa z jedného konca na druhý. Každý odborník Vám povie, že mesto sa má zahusťovať a nie zastavovať do šírky (a zaberať tak vzácnu pôdu).

Urbanista Peter Caltphore vypočítal, že „obyčajným“ zahusťovaním mestskej zástavby by Spojené štáty americké mohli dosiahnuť významnú redukciu uhlíka potrebnú na to, aby sa zamedzilo zvyšovaniu globálnej teploty Zeme.

– Je dobre, ak sa k teme vyjadruju ludia, co sa v nej vyznaju. Na nižšie uvedenom linku sú cenné informácie k tomu, preco je zahustovanie vystavby jednym z nevyhnutných opatreni na odvracanie, alebo znizovanie negatívnych dosahov klimatickych zmien: https://www.curbed.com/…/city-density-climate-change…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?