Neokukané časti Atén + Aténsky maratón 2019

Autor: Marcel Burkert | 30.11.2019 o 23:10 | (upravené 6.12.2019 o 23:28) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  210x

A medzi tým aj to naj z gréckej metropoly, ktorá je najstarším mestom sveta, ale zároveň aj jedným z najmladších európskych miest.

Chýba jej totiž klasické staré mesto, aké môžeme obdivovať takmer vo všetkých významnejších európskych mestách. Najväčšia časť starého mesta totiž, najmä 70. rokoch 20. storočia, padla za obeť modernej monotónnej nevkusnej výstavbe (a to v Grécku na to, aby sa im to takto "podarilo", nemuseli ani zažiť komunistické budovanie, ktorému u nás padľahlo veľa krásnych starých domov a ulíc). Prežil len, odhadom každý pätnásty starší dom. Malá zachovaná časť starého mesta, učupená pod Akropolou, pripomína skôr dedinou. Má ale svoje čaro. Jej sa budeme venovať až k záveru.

Dnešné Atény sú hustou betónovou džungľou s niekoľkými oázami zelene. Na rozlohe o veľkosti Bratislavy tu žijú 3 milióny ľudí.

Trochu histórie na úvod:

Časy, kedy boli Atény centrom svetovej kultúry, sú už dávno preč. Dnes sú Atény, aj napriek množstvu antických pamiatok, iba najznámejším mestom Grécka. Sú však mestom s bohatou históriou viac než 3000 rokov starou. Je to miesto, kde sa zrodili architektonické skvosty, divadelné tragédie, ktoré sa hrajú dodnes, miesto späté s veľkými vodcami živlov, ktorých ľudia, vtedy ešte nič netušiac o Bohu, nazvali „bohmi“, mesto, kde vznikla prvá univerzita a kde vďaka Solónovi, 6 storočí pred Kristom, vznikli základy demokracie.

V r. 490 pred Kr. dorazila do Attiky Perzská armáda, ale utrpela drvivú porážku v bitke pri Maratóne (moderný maratón má pôvod v legende o poslovi, ktorý zabehol 42 km z maratónu do Atén, aby tam ohlásil víťazstvo, a potom namieste zomrel, čo nás inšpirovalo... a tú trasu sme si chceli tiež zabehnúť; ale o tom neskôr). O 10 rokov sa však Peržania vrátil a zrovnali Atény so zemou.

Zlatý vek Atén sa začal ešte v tom istom storočí a to za vlády Perikla. Ešte pred tým, než Atény porazili Rimania (r. 189 pred Kr.), vládli Aténam Sparťania. Rimania si Atény ctili a zveľaďovali. Dodnes sa z toho obdobia zachovalo množstvo pamiatok.         

So vzostupom byzantskej ríše, sa grécke mesto Byzantion (v r. 330 n. l. premenované na Konštantinopol, dnes Istanbul, v minulosti ešte aj Carihrad) stalo hlavným mestom Rímskej ríše. Byzantská ríša (tento názov označoval východnú, grécko-orientálnu, časť Rímskej ríše a nadväzujúci stredoveký štát) prežila Rím a vydržala až do r. 1.453, keď Konštantinopol ovládli Turci. O 3 roky na to Turci obsadili aj Atény a Grécku vládli nasledujúcich 400 rokov. Akropola sa zmenila na sídlo Osmanského vládcu a z Partenónu sa stala mešita. Hneď vedľa stojaci ďalší chrám - Erechteión sa premenil na hárem... Nuž, proti gustu žiaden dišputát...

V r. 1831 štáty: Británia, Francúzsko a Rusko vyhlásili Grécko za monarchiu. V tom čase, po národnooslobodzovacej vojne proti Turkom, po občianskej vojne, a po obliehaní Atén, žilo v meste len 6.000 obyvateľov. To naša Banská Štiavnica v tom čase bola oproti Aténam veľkomesto. V r. 1834 bol na trón dosadený len 17 ročný princ Oto Bavorský. Bavori začali v meste stavať neoklasicistické budovy, parky a bulváre. Parky a bulváre sa zachovali dodnes, ale mnohé domy, ktoré ich tvorili, nahradili moderné chladné škatule.             

Z modernej histórie by som zmienil o udalosti z r. 1967, kedy pravicoví armádni dôstojníci (junta) spravili vojenský prevrat. Jeho výsledkom bolo výrazné obmedzenie občianskych práv, vrátane zákazu politických strán, a väzenie pre odporcov. O 6 rokov sa proti diktatúre vzbúrili študenti. 20 študentov bolo pri vzbure zabitých. To zasadilo junte smrteľnú ranu. Demokracia sa do krajiny vrátila v r. 1974. Avšak už nasledujúci rok vyhrala voľby socialistická strana PASOK, na čele s Andreasom Papandreou, ktorá bola pri moci takmer 20 nasledujúcich rokov.     

Obrázkovú časť začneme neokukanými pohľadmi na Atény:

V prímorskej štvrti Paleo Faliro:

V tejto štvrti prekvapila, oproti Bratislave, dlhá trávnatá električková trať. V Bratislave máme len 2 fragmenty, jeden v Novom meste, a aktuálne sa chystá kúščok aj v Karlovej Vsi.

V novembri sa u nás kúpu iba ľadové medvede...

Místní plážovej typ...

Pri partičke šachu.

Typický aténsky bulvár. Odhadom, minimálne 70 % Atén tvoria práve takéto jednotvárne obytné domy. U nás približne toľko percent mestskej zástavby tvoria panelové sídliská z čias socializmu.

V kontraste s vyššie uvedeným, v centre mesta to neraz vyzerá ako na nejakom zapadákove.

Keďže v Aténach je "vyťažený" každý meter štvorcový, a vzduch je tu dosť znečistený, čo už je poznať, aj keď nie na prvý pohľad, tak na prvý nádych určite, Aténčania sa snažia mesto zazeleňovať kde to len ide. Mnohé ulice vyzerajú práve takto. A žije v nich nie len veľa stromov, ale žije to tu celkovo, aj tzv. nočný život, keďže na prízemiach obytných domov sú reštaurácie, obchodíky a pod.   

Grafity, odpadky - pomerne častý jav mesta, aj keď tu fungujú upratovacie čaty. Nie je to ale žiadna tragédia, ako napr. v Egypte, Tunisku, Maroku, čiastočne v Turecku, alebo na Srí Lanke. Slovenská metropola je na tom určite lepšie ako grécka. A to je Grécko členom EÚ už od r. 1981!  

Ale samozrejme, aj mimo centra je možné nájsť pekné, alebo zaujímavé veci a zákutia:    

"Niečo som prehliadla?"...  

Takmer ako na Palisádoch v Bratislave, ale len takmer. Bratislavské zákutia sú (ešte) krajšie. 

Národné archeologické múzeum. Pýši sa najväčšou zbierkou gréckych starožitností na svete. Najstaršie exponáty pochádzajú z neolitu (6.800 rokov pred Kristom).

"Povojnové" Atény:

V Bratislave je budov, pred ktorými by sa mohli natáčať filmy z vojnového obdobia dosť, ale v centre Atén na takété "skvostné" "pamätníky" natrafíte minimále 3 krát častejšie. Nasleduje malá ukážka; ale naozaj len veľmi malá (a to pred Olympijskými hrami v r. 2004 boli do obnovy mesta investované miliardy):

Pre porovnanie: https://burkert.blog.sme.sk/c/473349/bratislavske-domy-pri-ktorych-by-mohli-natacat-vojnove-filmy-aktualizovane.html

Centrum Atén v trochu inom svetle:

Jadro Atén sa nachádza medzi pohorkom Akropoly na západe a trojicou veľkých námestí prepojenými bulvármi na východe tiahnúcich sa zo severu na juh. To prvé z nich (na obrázku vyššie) jeNámestie Omonia - v súčasnosti na ňom prebieha rekonštrukcia:

Nižšie je druhé z troch hlavných centrálnych námestí - Námestie Korai:  

A do tretice, je tu najznámejšie z Aténskych námestí - Námestie Syntagma (Námestie Ústavy), s budovou gréckeho parlamentu, nižšie:

Na námestí Syntagma se v r. 1944 uskutočnil neúspešný pokus o atentát na Winstona Churchilla. V kanále pred hotelom bol umiestnený dynamit.

Námestie Kotzia:

Na námestí sídli aj mestská radnica.

Bol by som zvedavý, či má vodič vodičák!...

Pokračujeme do úplného jadra mesta, do štvrtí: Monastiraki, Plaka a Anafiotika. Najprv Monastiraki:

Archeologické nálezy v centre Atén sú takmer tak bežné, ako pivárne v centre Prahy.

Dostávame sa do úplného jadra mesta, na Námestie Monastikari. Je situované tesne pod Akropolou (vidieť v pozadí).

Grécka Agora:

Agora znamená: trhovisko, zhromaždisko. Bola centrom verejného života v meste, vrátane politických, obchodných, spoločenských, ale napr. aj súdnych aktivít. Toto prostredie rád vyhľadával Sokrates a v roku 49 tu kázal sv. Pavol. Debatovali tu ale Platón, či Aristoteles (ten tu vyučoval na lýceu). A Sokrates tu bol nakoniec väznený a odsúdený na smrť, za to, že kazil aténsku mládež.  

Takto približne vyzerala grécka agora v 2. storočí. Z budovy naľavo - Attalova stoy (krytá chodba) z 2. storočia pred Kr., dnes stojí už len pár stĺpov a tak na jej mieste bola v minulom storočí postavená jej celkom podarená replika, viď obrázok nižšie.    

Nachádza sa v nej múzeum Agory.

Mnoho exponátov tu pochádza zo 4. storočia pred Kr.

V budove je možné vidieť aj pozostatky z Attalovej stoy z 2. storočia pred Kr.

Grécka agora v Aténach, napriek tomu, že z jej pôvodnej krásy sa veľa nezachovalo, je najlepšie zachovanou starovekou agorou na svete. O tom svedčí najmä, alebo aj, Héfaistov chrám (známy ako Théseinon) z r. 449 pred Kr.: 

Vskutku impozantný a dobre zachovaný.

V 50. rokoch minulého storočia boli pri vykopávakach gréckej agory zničených viac než 400 novších stavieb, ale byzantský kostolík Svätých apoštolov z 11. storočia bol zachovaný.

Trať aténskeho metra a vykopávky gréckej agory.

Vo štvrti Plaka; prosím, tu neplakať...:

Medzi súčasnosťou a niekdajšou slávou Atén sú dlhé storočia, kedy boli Atény len väčšou dedinou. Aj keď z tej doby zostalo zachovaných pár tureckých mešít a malých, ale pekných kostolíkov z čias Byzantskej ríše, a až na pár výnimiek, si ich väčšina turistov v záplave antických pamiatok nevšíma. (Byzantská ríša, ktorá existovala medzi 4. až 15. storočím, je umelý názov pre východnú, grécko-orientálnu, časť Rímskej ríše a pre nadväzujúci stredoveký štát. Jej hlavným mestom bol Konštantinopol, resp. Carihrad, dnes Istanbul) 

Byzantský kostol Kapnikarea z 13. stor. mal taktiež padnúť za obeť necitlivej horúčkovitej výstavbe. Bol zachránený len vďaka Aténskej univerzite, ktorá sa zároveň postarala o jeho opravu.  

Aténska katedrála a Námestie Metropoleos. Katedrála bola postavená v r. 1862. V roku 1999 prežila pomerne silné zemetrasenie, ktoré vtedy zatriaslo celými Aténami. Bez následkov sa to však nebonišlo. Opravy na katedrále trvali celých 6 rokov; kým sa znovu otvorila.      

Vo štvrti Anafiotika, čiastočne nalepenej na Akropolu:  

Lysikratov pamätník (4. storočie pred Kr). 

Vchod do parku Národná záhrada a Hadrianov oblúk.

Z niekdajšieho kolosálneho chrámu Dia Olympského ("vládcu bohov") sa zachovalo 15 z pôvodných 104 mohutných, 17 metrov vysokých, korintských stĺpov. Chrám sa začal stavať v 6. storočí pred Kr., ale stavebné práce boli kvôli nedostatku financií pozastavené a nakoniec bol dokončený "až" v r. 131 po Kr. za cisára Hadriana. Sláva chrámu netrvala dlho. Bol poškodený počas invázie barbarov v 3. stor. n. l. a po páde Rímskej ríše boli niektoré zvyšky chrámu použité ako stavebný materiál na iných stavbách v meste. 

Neďaleko chrámu "tečie", resp. "kvapká" jedna z dvoch aténskych riek, resp. riečok: Ilissos.  

Neďaleko chrámu Dia Olympského, v tom istom parku - Národná záhrada, je neoklasicistický palác Zappeion Hall.

To naj z Atén - skalnatá plošina Akropola a veci s tým súvisiace:

Najväčší symbol nielen Akropoly, ale aj slávy antického Grécka, vznešený Partenón, postavený v 5. storočí pred Kr., na skale vysokej 90 m, celkovo 150 m.n.m. 

Výhľady z Akropoly:

Život na strechách...

V pozadí pahorok Lykavittos (300 m.n.m.) 

Už spomínaná grécka agora.  

Výhľady z pahorku Lykavittos (300 m.n.m.):

 Na vrchole je kaplnka z 19. storočia.

Nižšie je to isté ako vyššie, len priblížené.

O slovenských sídliskách sa s obľubou zvykne hovoriť, že sú prehustené... Mnohí ľudia sa často sťažujú na ich zahusťovanie. Ich zmýšľanie je v kocke takéto: Ak sa už má stavať, tak hocikde inde, len nie pri nás, lebo my chceme mať za domom lúku tak, ako sme boli zvyknutí na dedine. Nuž, odporúčal by som im ozdravný pobyť v Aténach.  Dnešné Atény sú hustou betónovou džungľou s niekoľkými oázami zelene. Na rozlohe o veľkosti Bratislavy tu žijú 3 milióny ľudí.

Park v strede je Keramikos - Ide o často vynechávaný archeologický areál antického pohrebiska.

Vpravo - Nám. Korai.

Vľavo - Olympijský štadión, na ktorom sa v r. 1896 konali 1. novodobé olympijské hry. Pojme 70.000 divákov. Je na ňom aj cieľ každoročné maratónu z Maratónu do Atén a teda bol aj našim cielˇom. Postavený bol na mieste pôvodného štadiónu z roku 330 pred Kr.

Použitá literatúra k 1. časti článku: Z anglického originálu vydané na Slovensku spoločnosťou Svojtka & Co, vydavateľstvo, s.r.o. Modrý chodník, Bratislava.

K Maratónu a k maratónu:

Deň pred maratónom, cestou z letiska autobusom na registráciu, bola maratónska panika v autobuse. Zrazu všetci začali vystupovať, po vzore nejakých, ale nám to vychádzalo, že vystupovať sa má až o jednu zastávku neskôr. Nakoniec sme vyskočili nie do studne za všetkými, ale z autobusu za všetkými, no a v tej rýchlosti, som si s mojim tímom zabudli v autobuse bundy; na čo sme prišli asi po piatich minútach, lebo v Aténach bolo 8. 11. príjemných 23°C (ráno v Bratislave bolo okolo 8°, vietor a dážď) a teda nám neprišlo, že by nám niečo na sebe chýbalo... O bundy ani tak nešlo, ako o to, že ja som vo svojej mal občiansky preukaz, čo znamenalo, že domov sa budem môcť vrátiť cez slovenskú ambasádu v Aténach. Takže som musel zachovať pokoj a rýchlo niečo podniknúť, kým bola aspoň teoretická šanca sa k bundám dostať. Napadlo ma, že zoženiem taxi a pôjdem na konečnú danej autobusovej linky či náhodou sa v autobuse nenašli naše bundy. Taxi sa mi narýchlo zohnať nepodarilo, čo sa ukázalo ako nie zlé. Lebo vzápätí ma napadlo, že nasadnem na ďalší autobus danej linky, ktorá jazdila každých 20 minút, a zostávalo ešte 10 minút čakania, kým som prišiel na zastávku. Našťastie ďalší autobus danej linky prišiel hneď len čo som sa vrátil na zastávku; šiel akoby s 10 minútovým predstihom. Keby som hľadal taxi dlhšie, a tento spoj autobus nestihol, ďalší by šiel možno až o 20 alebo 30 minút. Našťastie som sa s vodičom autobusu dohovoril a ten bol veľmi ochotný, povedal, že mi pomôže, len musím chvíľu vydržať, že teraz nemôže telefonovať, že je veľká premávka. Asi po 5 až 10 minútach sa dovolal kolegovi na danej autobusovej linke, z autobusu, ktorý šiel pred ním, a na moje potešenie ten povedal, že bundy našli ľudia a odovzdali mu ich, takže ich vezie na konečnú. Tá bola dosť ďaleko, od miesta kde sme vystúpili, ešte nejakých 20 zastávok, tak pol hodinu cesty. Ale to mi nevadilo, tešil som sa že bundy, a hlavne môj OP, je v dobrých rukách. Keď sme dorazili na konečnú, obaja šoféri bol veľmi ochotní, a ten druhý ma vzal naspäť a povedal mi, aby som si sadol k nemu dopredu, aby mi mohol povedať, kde mám vystúpiť.

Druhý, aj keď menší zážitok bol, keď člen nášho tímu... nahlas ohodnotil maratónske tričká na dvojici maratóncov, ktorí práve vychádzali z registračnej budovy: Pozrite, aké škaredé tričká rozdávajú... Na to sa zo skupinky ozvalo: Ale kdeže, pekné sú...                           

Víťazné typy... Buldog vs. Gepard... https://dennikn.sk/blog/721956/petrzalsky-maraton-11-3-2017-buldog-a-gepard-v-hlavnych-ulohach/

Časť mestečka Maratón, grécky Marathónas, so svojim pamätníkom už spomínanej víťaznej bitvy nad Peržanmi z r. 490 pred Kr., okolo ktoré vedie aj trať maratónu, len som si ho v tej rýchlosti... akosi nevšimol. 

Pod odborným dohľadom..., či pred maratónom všetko funguje podľa plánu...

Bežal som na dve jablká, jednu musli tyčinku a nejaké chlpaté ovocie, ktoré rástlo pri ceste v Maratóne. Jedli to viacerí, tak to asi bolo jedlé...

Teplota pred štartom bola 17°C, zamračené. Asi 10 minút po štarte elitnej skupiny začala pomerne silná dažďová prehánka. Prestala po 3 minútach, práve keď zaznel výstrel pre môj, 7. sektor. Robo s Dušanom, elitnejší bežci ak ja, si to vybavili... do 5. sektoru. Po daždi vyšlo slnko a prvých 10 km bolo dosť dusno. Potom sa zatiahlo, prišli prehánky a tie trvali tak do 30. km. Teplota už bola o dosť lepšia ako na štarte, nebolo až tak dusno, ale aj tak som bežal bez trička, lebo som sa veľmi potil a tričko mi na tele vadilo. Ešte nikdy som takot žiadne preteky nebežal. Ale veď sme na vidieku, tak hádam to nebude vadiť, povedal som si...

Od 10. km začal zároveň fúkať buď protivietor alebo niečo bočným vetrom a protivetrom. Podľa predpovede mal „silu“ 5 m za sek. Nič moc, ale aj tak mi začal liezť, fúkať na nervy. On fúkal, alebo vzduch niekto proti nám fúkal (doteraz neviem kto konkrétne to robil) celkovo cca 2/3 trate. Zároveň po 10. kilometri sa rovinatá trať, cca na úrovni mora, zmenila na členitú, ale viac sa stúpalo. Najvyšší bod bol v nadmorskej výške 250 m. Pre horolezcov nič, pre maratóncov čosi ako prvý základný tábor na Evereste. Do kopcov som zväčša prechádzal do chôdze už od nejakého 13. km. Už na ňom som cítil, že sa necítim „čerstvý“. Sagan by povedal: Dnes som mal už po tretine pretekov ťažké nohy... Jednak som ich mal preto, lebo posledné dve noci som spal po 3 hodiny a hlavne preto, lebo jesennú sezónu som mal, čo sa týka pretekov, na moje pomery veľmi bohatú; tak ako minulú jeseň. 

Špičkoví maratónci bežia maratón len o 10 - 15 minút pomalšie ako priemerní bežci behajú polmaratón!, teda aj oveľa rýchlejšie zregenerujú. A napriek tomu absolvujú počas roka len 2 súťažné maratóny. Dokonca aj desiatkari súťažne bežia len 2 až 3 desiatky ročne. Ak to porušia, ako sme nedávno mohli vidieť u Etiópčana Lelisu Desisu, nemajú šancu. Lelisa Desisa 6.10.2019 vyhral MS v maratóne a o mesiac sa postavil na štart Newyorského maratónu, kde obhajoval víťazstvo z r. 2018. Dokonca televízny športový komentátor, ktorý nebol a ani nie expertom na komentovanie maratónov, si všimol, že niečo v jeho behu nie je v poriadku. Povedal, že takto špičkoví maratónci nebehávajú. Bežal pomerne ťažkopádne oproti ostatným borcom v skupine, ktorí akoby sa pri behu len ladne vznášali. Mirek Hasal, známy maratónec, ktorý tento maratón spolukomentoval, na otázku komentárota, či je možné, aby maratónec zvládol na úrovni 2 maratóny v priebehu mesiaca, nepovedal že nie, nepovedal ani že, je to možné len ťažko. Povedal niečo v tom význame, že možné je všetko, že uvidíme. Ja som to vylučoval, čo už len z ťažkopádneho štýlu Desisu. A s komentátorom sme sa nemýlili. Desisu bolo na trati vidieť do 10. kilometru a potom už nie. Vzdal. A vôbec si nemyslím, že motiváciou prísť do New Yorku bolo pre neho to, aby si vzal štartovné. To špičkoví profesionálni športovci jednoducho nerobia. Majú svoje meno, povesť.    

Pred rokom som mal podobne bohatú bežeckú jeseň (dovtedy ani raz) a skončilo to tak, že posledné preteky sezóny, novembrový polmaratón vo Viedni v Prátri, na rýchlej trati (kde bola minulý mesiac zabehnutá maratónska trať prvý krát v histórii pod dve hodiny) som  bežal za 1:44:39, teda v 5 minútovom tempe, v ktorom som ale ešte týždeň pred tým dokázal bežať 18 a pol kilometrov dlhý krosový pretek Lamač - Stúpava s prevýšením 600 m za 1:35:44. Vyčerpanie sa vo Viedni prejavilo teda riadne. Ale keby to niekto povedal pred tým, neveril by som. Ono sa môže dariť aj niekoľko týždňov po sebe, ale príde týždeň, kedy bežec „vybuchne“.                  

A ja som „vybuchol“ už týždeň pred Aténskym maratónom, keď som v rámci BAH bežal polmaratón v petržalskom Sade J. Kráľa horko ťažko za 1:59, pričom 4 týždne pred tým, som bežal v Košiciach polmaratón za 1:40:18 a to nie v práve ideálnych podmienkach (silný vietor).      

Pred Aténskym maratónom som Dušanovi tipol čas 4:05 a sebe, za optimálnych podmienok, ak nebude príliš teplo alebo nebude silný protivietor, 4:10. Dušanovi ťažké podmienky neprekážajú. Mám dojem, že v takých sa vie ešte viac nabudiť a beží lepšie. Veď, ako aj sám po maratóne povedal, tie kopce, ktoré mne robili problémy, si, až na posledný, ani nevšimol. Išiel za svojim cieľom – pod 4 hodiny, jak buldog... Len škoda, že si ten čas, o pár sekúnd, prešťal... Totiž deň pred tým bolo tak krásne teplé počasie, že pre milovníkov zlatistého moku bolo priam „hriechom“ nedopriať si po tak teplom dni pár orosených... Aj ja som si doprial, ale na rozdiel od Dušana som nebežal na čas pod 4 hodiny, ale len aby som tú trať nejako v zdraví zdolal. Robovi som čas netipoval, lebo mal problém s lýtkom, čo sa napokon aj výrazne premietlo v jeho výslednom čase.

Samozrejme, v maratóne človek nikde nevie ako to dopadne, a aj keď má natrénované, zďaleka to nemusí dopadnúť podľa predstáv. Ale ja tipujem rád. Tak som tipol. Okrem toho, človek by mal mať predstavu na aký čas sa cíti, aby nevyštartoval príliš rýchlo, a ani príliš pomaly. Napriek tomu sa často stretávam s tým, že ak položím niekomu pred maratónom otázku, na aký čas sa cíti, odpoveď najčastejšie znie takto: „Nemám dosť natrénované..., čas ma nezaujíma..., budem rád keď dobehnem...“ a keď zaznie štartový výstrel, neraz vyštartujú takým tempom akoby chceli prekonať svoj osobný rekord.

Za október som odbehol 166 km, v septembri 153 a v auguste 127. Plus tenis a 380 km na bicykli spolu za uvedené mesiace. S týmto základom som šiel „zdolať“ najslávnejšiu maratónsku trať na svete. Nič špeciálne, ale v 2011 som si s podobným základom spravil osobák v Belehrade (3:47:50). Dušan, ktorý je zároveň bežeckým buldogom s veľkým B, a to pre svoju buldočiu bežeckú povahu, s ešte o dosť menším tréningom, a pár kilami oproti mne navyše, dokáže, ak chce, aj vo svojich 48 rokoch v pohode zvládnuť maratón pod 4 hodiny a to aj po nečnej. Kŕče nepozná.

Do 33. km sa z môjho uhla pohľadu nedialo nič zvláštne nedialo. Hore, hore, dolu, hore, hore, dolu... Medzi polmaratónom a 31. km bežci nastúpali 250 m. Celkovo, bez pár metrov, 400 m. Ulice dedín, cez ktoré sme prebiehali, lemovali davy ľudí; tam bola atmosféra hádam ešte lepšia ako v Košiciach na Hlavnej (samozrejme počas maratónu). Môj čiastkový cieľ, aby som na najvyšší bod trate, ktorý bol na 31. km, došiel v takom zachovalom stave, aby som nemusel kvôli kŕčom dolu kopcom kráčať, som splnil, takže som sa už neobával, že ma manželka a dcéra budú musieť v cieli čakať príliš dlho namiesto obdivovania pamiatok.

Na 34. km sa ozvali kŕče. Bol som ale spokojný, že to nebolo skôr, lebo rok som nebežal dlhšiu vzdialenosť ako 21 km. Kvôli kŕčom som musel prejsť do chôdze až na 39. km, teda po 4 hodinách behu, čo bolo svojim spôsobom výborné; povzbudzujúce. Normálne ma to potešilo, aj keď v posledných kilometroch maratónu som po 4 hodinách už trpel, resp. príjemne som sa fyzicky rozhodne necítil. (Pred maratónom a na 10. km som si dal soľno-magnéziové kapsule proti kŕčom; ale či pomohli, ťažko povedať. Raz som bežal maratón pod 4 hodiny iba na vode (ráno bez raňajok) a kŕče som nedostal). 

Tak veľké množstvo bežcov, ktorých kriesili pri trati tohto maratónu, som na žiadnom maratóne ešte nevidel. Veď si vezmite: Mikuláš Dzurinda, ktorý bežal Košický maratón pred 5 týždňami za 3:40, tu dosiahol čas takmer 4:20. V cieli bol dosť zničený (členovi nášho realizačného tímu... sa ho podarilo v cieli odfotiť). Laco Šimko zo Starej Ľubovne, ďalší výborný maratónec, s osobákom pod 3 hodiny spred piatich rokov, mal na októbrovom polmaratóne v rámci MMM v Košiciach čas 1:38, a tu mal čas v maratóne 4:17. Tvrdil ale, že mesiac netrénoval. Ale aj tak. Kenský víťaz John Kipkorir Komen, 42 ročný!!! (neviem či toto má vôbec vo svete obdobu, aby porovnateľne veľký maratón vyhral štyridsiatnik) mal čas 2:16:34, pričom osobák má 2:07:13 (2011). Komen porazil druhého v poradí, o 17 rokov mladšieho Feliciena Muhitiru z Rwandy o 9 sekúnd. Tretí finišoval domáci Grék Costas Gelaouzos (2:19:02). Deviaty v poradí mal čas až 2:29. O to cennejší je Dušanov čas.

Na 37. ročníku Aténskeho maratónu bežalo rekordných 20.041 maratóncov. Medzi nimi, resp. nami, bol aj Stefano Baldini, olympijský maratónsky víťaz konaných v r. 2004 a to práve Aténach! Doposiaľ si z TV pamätám na ten pretek. Dovtedy, ku podivu, olympijské maratóny vyhrávali viacmenej bieli bežci. Pre Keňanov boli tieto maratóny až do olympiády v Pekingu v 2008 akoby začarované. Stefano Baldini na olympiáde v 2004 na tejto ťažkej členitej maratónskej trati z Maratónu do Atén (prevýšenie bezmála 400 m, pre porovnanie: Košice – 70, Berlín 50), navyše pri 30° teplote, dosiahol neuveriteľný čas - 2:10:55 (osobák má 2:07:22 - Londýn 2006). Veď traťový rekord je v Aténach doposiaľ 2:08 a niečo. Stefano, ročník 1971, teda po 15 rokoch absolvoval túto najznámejšiu maratónsku trať na svete znovu. Pred štartom bol s ním rozhovor, a povedal, že cíti rovnaké emócie ako pred 15 rokmi. Pozrite si ako finišoval v r. 2004: https://www.youtube.com/watch?v=UAClSHjUTe8. Viac z olympijského maratónu v Aténach tu: https://www.youtube.com/watch?v=EJI2gjMdRVo 

Teraz Stefano dobehol, na veterána, vo veľmi slušnom čase - okolo 3:15. Inak daného olympijského maratónu sa v r. 2004 zúčastnili aj naši dvaja bežci: Marcel Matanin (2:50) a Robert Štefko (2:23) https://www.olympic.sk/clanok/maratonec-matanin-uzatvaral-hry-xxviii-olympiady.

A takto som bežal a kráčal ja alebo bežali my ostatní, čo poznám:    

  1. km   za 5:13 (prvých 200 metrov sa bežalo z kopčeka)

  2. km   za 5:30

  5. km                      26:57 práv päťka, ale prvé 4 km sa klesalo

10. km      56:30 -      29:33 druhá päťka

15. km   1:26:45 -      30:15 tretia päťka

Polka    2:06:04        Dušan 1:58:19 vs. 4:00:19, Robo 2:06:06 vs. 4:15:15, bežali veľmi 

                                   rozumne, neprepálili ako ja (4:25:24), a nie len ja, ale aj M. Dzurinda

                                   2:00:43 vs. 4:19:31, Laco Šimko 1:55:22 vs. 4:18:52, obaja veľmi

                                   skúsení borci, Edo Randl takisto: 2:02:22 vs.  04:33:28

25. km   2:31:22 - po  32:11 štvrtá a piata päťka

30. km   3:04:09 -      32:47 šiesta päťka. V tomto úseku je najvyšší bod trate - 250 m vs. 7 m)

35. km   3:37:41 -      33:32 siedma päťka. Aj napriek klesaniu.

40. km   4:11:07 -      33:26 ôsma päťka 

Cieľ       4:25:24 -      14:17 posledných 2,2 km. Druhá polka za 2:19:20 

https://www.athensauthenticmarathon.gr/site/index.php/en/results-en/589-results-2019-marathon 

Konečne v cieli. 

Asi 10 až 15 minút po maratóne, keď som si vyzdvihol svoje veci, som pri prezliekaní dostal neznesiteľné kŕče. Vtedy som si hovoril: Prvé čo poviem svojej manželke, akonáhle ju uvidím, bude: Ak by ma ešte niekedy napadlo bežať maratón, zabi ma!!! Také kŕče som ešte v živote, pri mojich celkovo 26 maratónoch plus jednom ultra maratóne, nezažil. A po maratóne už vôbec nie. Kŕče odzneli až po 2 hodinách a 20 minútach. Dovtedy som som si nemohol sadnúť a pri chôdzi a státí som musel udržiavať jednu presnú polohu, náklon, ktorý keď som porušil, ihneď na mňa zaútočili silné kŕče. Aj dych som mal počas tej doby akoby napoly skrátený, dvojnásobne rýchly ako mám bežne v pokoji. Bola to neskutočná úľava, keď po dvoch hodinách a 20 minútach po maratóne som si mohol sadnúť. Na počudovanie, na druhý deň ráno po maratóne, keď som šiel trochu vyklusať, som sa cítil tak dobre, že som nakoniec odbehol 10 km a časť z toho do kopca na Lykavittos (300 m.n.m.). V každom prípade, pozor na maratón! Nepodceňujte ho a nepreceňujte svoje sily. Môže sa nám to vypomstiť.    

S bežkyňami, ktoré došli do cieľa na Olympijskom štadióne dokonca tesne pred najlepším z nás, teda pred Dušanom (vľavo).   

Súvisiace video, ktoré natočil počas našej spoločnej akcie Robo (vpravo): 

https://www.youtube.com/watch?v=06_xma_3BS8

Súvisiace články s "problematikou" maratónskej turistiky" je možné nájsť v týchto dvoch rubrikách:

https://burkert.blog.sme.sk/t/49411/potulky-europou

https://burkert.blog.sme.sk/t/49413/maratony-experimenty-1992-200

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?