Lenže ani rozum, ktorý je poskladaný z vedomostí desiatok až stoviek najšpičkovejších svetových praxou ostrieľaných diplomatov, nemusí znamenať, že tento je spoľahlivejší než obyčajný zdravý sedliacky rozum. Našťastie, na tento, zdá sa, naši politici vo všeobecnosti v tejto otázke vsadili. Vyplýva to aj z nedávneho hlasovania nášho zahraničného výboru NR SR.
Kto vie, možno sa niektorí jeho členovia pri svojom rozhodovaní inšpirovali aj vyjadrením nemenovaného právnika, ktorému mnohí politici nevedia prísť na meno. A tak ho radšej nebudem spomínať ani ja, aby som aspoň trochu eliminoval slovné útoky, ktoré zrejme prídu aj po tomto článku, kde ho nižšie budem citovať. Tí, ktorí si budú chcieť argumentačne pomáhať aj niečím iným, ako čistými protiargumentmi, si zrejme zistia o koho ide, a vytiahnu to; predpokladám že v snahe znížiť váhu napísaného. Dotyčný, aj keď s ním nesympatizujem, myslím si potvrdzuje, a to mimoriadne výstižným právnickým jazykom a postrehmi, opodstatnenosť toho, čo bolo nie právnickým jazykom uvedené v mojom predošlom článku na túto tému z júla tohto roku - Slovensko sa vyfarbilo. Do žlta. Neodmietlo nebezpečný pakt o migrácii. Za môj postoj k danému dohovoru som v diskusii k uvedenému článku obdržal pomerne dosť veľa slovných útokov a nie práve najvyberanejších nálepiek. Asi najväčším argumentom zástancov daného paktu, s ktorým som sa tam stretol, bolo to, že táto dohoda je nezáväzná... Obhajcovia dohovoru pritom vôbec nebrali do úvahy to, čo bolo v danom článku uvedené: „Tá nezáväznosť môže byť kľudne len dočasná, počiatočné štádium, aby sa mnohé štáty nezľakli a aby podpísali danú deklaráciu. V každom prípade: už tým, že niekto nejakú deklaráciu podpíše, logicky sa od neho očakáva, že sa aj podľa nej bude správať. Načo ju inak podpisoval?“
Daný právnik sa k tomu vyjadruje takto:
„Rozdiel medzi právnym a politickým záväzkom je v tom, že právny záväzok je vymožiteľný právne súdnou cestou a jeho prijatie má právne účinky. Tu nie je potrebné „dobrovoľné“ plnenie štátu, pretože po platnom prijatí právneho záväzku tu už ide o plnenie prikázané, právne záväzné a vynútiteľné bez ohľadu na vôľu štátu. Politický záväzok nie je právne vymožiteľný, nie je možné podávať žiadosti o jeho splnenie na súdy, ale jeho prijatie je rovnako silné. Politický záväzok je záväzok dobrovoľný. Nikto nás nenúti prijať povinnosti, ale my sme sa zaviazali ich plniť dobrovoľne. Ak sme už záväzok prijali, tak na vynútenie jeho plnenia sa vytvára priestor pre silný politický tlak mocností, ďalších štátov a inštitúcií. V tom je prakticky rovnaká sila tohto záväzku. Ak vláda nechce byť označovaná za nespoľahlivú, plniť ho bude. Takto sa ale dobrovoľne zbavuje svojej suverenity. Vláda nás nemôže presviedčať, že takéto politické záväzky plniť nemusí. Všetci partneri v zahraničí to od nej budú logicky očakávať rovnako, ako by išlo o záväzok právny. V praxi ide preto o záväzok, ktorý bude potrebné alebo plniť, alebo od neho rovnako politicky odstúpiť. Žiadna polovičná cesta neexistuje. A ak minister zahraničných vecí tvrdí, že Pakt pre nás nie je záväzný, prečo verejne neprehlási, že Slovensko sa necíti byť týmto Paktom viazané?“
„Je zámerom Paktu, že neobsahuje formuláciu, ktorá by umožňovala každému štátu hlásiť sa iba k tým opatreniam a záväzkom, ktoré považuje vo svojich podmienkach za splniteľné?“
„Pakt zámerne mieša všetko dohromady. Aj utečencov, aj ilegálnych ekonomických migrantov, aj obete obchodovania s ľuďmi, aj študentov, aj legálne pracujúcich v cudzine, aj krajanov žijúcich v zahraničí, aj ľudí postihnutých prírodnou katastrofou. A prakticky všetkým sa má umožniť trvalo sa usadiť v krajinách, ktoré si vybrali za svoj cieľ. Máme im poskytnúť v konečnom dôsledku všetko to, na čo majú právo domáci občania, a možno ešte viac. Miešanie pojmu utečenec, ktorý má jediný právo na to, aby mu štáty za určitých podmienok poskytli ochranu, s pojmom migrant, okrem iného vytvára riziko, že tým, ktorí to naozaj potrebujú, môžeme nechtiac ublížiť. Zdá sa však, že takéto miešanie pojmov v Pakte je zámerné, aby sme všetkých migrantov brali ako utečencov.“
„Už len používanie terminológie ako „cieľové krajiny“, „tranzitné krajiny“ predstavujú v danej deklarácii chápanie akoby akéhosi práva migrantov vybrať si krajinu, kde chcú žiť a krajiny, cez ktoré budú iba prechádzať. Územie štátu sa ale nesmie dehonestujúco používať ako nejaký prechod pre chodcov.
Veľmi zavádzajúce je aj sústavné a vedomé spájanie pojmov ako „rasizmus“, „diskriminácia“, „násilie“, s pojmom „xenofóbia“. Má to navodzovať dojem, že „strach z migrantov“ je zakázaný.
Pokiaľ ide o migráciu z afrických štátov, zamlčuje sa, že vzájomná pomoc afrických štátov je už od roku 1974 dohodnutá v ich spoločnej zmluve. Riešia to medzi sebou. 41 štátov Afriky (vtedajšia Organizácia africkej jednoty, v roku 2002 nahradená dnešnou Africkou úniou) podpísalo v roku 1974 dohodu, že si budú pomáhať a vzájomne prijímať migrantov a budú ich prijímať aj späť, čo sa volá readmisia. Išlo o riadenie špecifických aspektov problémov utečencov a migrácie v Afrike. Preto EÚ vie, že nemôže hovoriť o tom, že s nimi sa nedá dohodnúť na vrátení migrantov. EÚ účelovo tvrdí iba to, že sa nedá dohodnúť na vytváraní zberných táborov na ich území predtým, ako sa vydajú na cestu do Európy. Ale práve tu je podstata problému. EÚ sa nesnaží riešiť otázku definitívneho zastavenia migrácie a navrátenia migrantov, ale pravdepodobne chce iba ich „uskladnenie“ v zberných táboroch v Afrike, aby si ich potom organizovane a disciplinovane brala do Európy.
Obhajcovia masovej migrácie, na základe medzinárodného práva v otázkach utečencov tvrdia, že migrantov nie je možné v žiadnom prípade vrátiť na územia, kde by im hrozilo prenasledovanie. Z tohto pravidla však existuje jedna dnes veľmi aktuálna výnimka. V deklarácii VZ OSN o Územnom azyle zo 14. decembra 1967 sa v článku 1, bod 3) hovorí, že udelenie azylu je výlučnou kompetenciou štátov. V článku 3 bod 2 sa hovorí, že zásada nenavrátenia osôb od hraníc alebo tých, ktorí už sú na území štátu späť do štátu, kde im môže hroziť prenasledovanie sa nepoužije v prípade zabezpečenia ochrany národnej bezpečnosti alebo v záujme ochrany vlastnej populácie, napríklad v čase masového prílevu osôb.
Brusel a OSN ale zjavne chce ilegálnu masovú ekonomickú migráciu legalizovať vo všetkých jej formách a tak ju podporovať a urýchľovať.
Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Švédsko a ďalšie štáty Európy si už zničili vlastnú spoločnosť a dnes nevedia ako sa majú dostať z desivého násilia, terorizmu, ničenia vlastnej kultúry, ohrozovania bezpečnosti a zbedačovania vlastných občanov. Politika otvorených hraníc je popri nezmyselnom rozdávaní sankcií iným štátom najzničujúcejšou aktivitou Bruselu. Jednak voči Európe a jej národom a jednak aj voči migrantom. Tí nikdy nebudú žiť životom Európanov, pretože si z domu so sebou priniesli vlastný spôsob života. Ten uplatňujú, prispôsobiť sa nechcú, nevidia dôvod. Okamžite zastaviť prísun migrantov do Európy, vrátiť tých, ktorí tu nemajú podľa medzinárodného a domáceho práva štátov čo hľadať a zmeniť politiku Bruselu tak, aby úsilie Európy bolo zamerané na zastavenie vojen a drancovania krajín tretieho sveta je jediná cesta, ako pomáhať slabším u nich doma. Ak budú v Európe, u nich sa nič nezlepší a Európa skrachuje.
Výrazné jednotné smerovanie Paktu k podpore migrácie, ako všeobecne prospešnej, je neprijateľné. Migrácia nie je žiadúca. Nie je prospešná ani pre krajiny pôvodu. Nemôže byť cieľom zbaviť sa vlastných ľudí.
A nie je prospešná ani pre tranzitné krajiny, ktoré majú byť „použité“ s tým, že akoby to museli strpieť a migrantom pritom poskytovať všetky možné výhody.
A napokon je migrácia devastujúca pre prijímacie, cieľové krajiny. Sprevádza ju ťažká kriminalita, terorizmus, potláčanie domácej populácie a kultúry, vytváranie území, nad ktorými štáty kvôli násilným kriminálnym gangom stratili suverénnu moc a zákonnú kontrolu. Sme toho svedkami najmä v Európe a Severnej Amerike. Tieto fakty sa nedajú ignorovať. V istom bode si musí Európa stanoviť čo dokáže zvládnuť a kde už neustále rastúce počty neproduktívnych, neprispôsobivých a nebezpečných migrantov nezvládne. Treba to urobiť včas, nie až keď bude neskoro. A žiaľ v mnohých mestách a štátoch únie už asi neskoro je.
Európa má v súčasnosti vyše 20 miliónov ľudí bez práce; nepotrebuje žiadnych ďalších. Väčšina, ak nie rovno drvivá väčšina, ilegálnych dovážaných osídlencov sem pracovať zjavne neprišla. A tí cudzinci, ktorí u nás pracovať chcú, riadne zákonným spôsobom žiadajú o pracovné povolenia a vstupné víza ešte predtým, ako vstúpia na územie Európy."
DOPLNENÉ 25.12.2018:
„Delegácia Slovenskej republiky, ktorá bola prítomná na hlasovaní na Valnom zhromaždení OSN dňa 19. decembra 2018, podľa verejne dostupných informácií sa zdržala hlasovania k prijatiu Globálneho paktu o riadenej migrácii (Marakéšsky pakt). Pritom vláda Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 5. decembra 2018 vyslovila nesúhlasné stanovisko k tomuto Paktu. Ako je možné, že si po takomto jasnom uznesení vlády minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák dovolil konať svojvoľne a uložil delegácii SR v OSN sa hlasovania iba zdržať? Zdržanie sa hlasovania je vyjadrením neutrálnej pozície a nie nesúhlasu. Nemožno to vysvetľovať akoby sme Pakt nepodporili. Mali sme s ním nesúhlasiť, odmietnuť ho. To sa robí tak, že sa hlasuje proti jeho prijatiu. Sú to elementárne zásady prejavu vôle. Rovnako tak veľvyslanec Slovenskej republiky pri OSN v New Yorku Michal Mlynár bol povinný rešpektovať rozhodnutie vlády, teda Globálny pakt o riadenej migrácii odmietnuť. Ak aj dostal pokyn od ministra Lajčáka alebo kohokoľvek iného z MZV SR v tejto súvislosti nehlasovať, mal takýto pokyn odmietnuť a konať v súlade s rozhodnutím vlády. Veľvyslanec neslúži ministrovi zahraničných vecí, ale je predstaviteľom štátu v zahraničí. Musí konať tak, ako rozhodol štát, teda v tomto prípade parlament a vláda.
Je nepochopiteľné, že vláda, po svojom nesúhlasnom stanovisku k Paktu o riadenej migrácii, sa rozhodla naopak prijať rovnako nebezpečný Globálny pakt o utečencoch. Oba vypracované s rovnakým cieľom - podpory trvalého presídľovania migrantov a utečencov z tretích krajín, najmä do Európy. Rozhodnutia vlády sú nekonzistentné. Výsledok je taký, že pri Pakte o migrácii sme nehlasovali a Pakt o utečencoch sme prijali. Inými slovami - vláda vôbec nie je proti týmto dokumentom OSN. Slová a skutky sa úplne rozchádzajú, čo nie je iba nedôslednosť. Skôr podvod na občanoch SR."
P.S.:
Pán Lajčák nepriamo ste označili všetkých tých, ktorí nesúhlasia s Marakéšskym paktom, za xenofóbov. Citujem Vás: „Mám istú víziu Slovenska a také ho chcem zastupovať aj v zahraničí. Pokiaľ si zvolí politiku xenofóbie a netolerancie, potom si musí nájsť iného ministra zahraničných vecí“. Jasne nám chcete týmto pripisovať, alebo vsugerovať?..., že máme strach z neznámeho. Preto by som Vám rád položil otázku: Prečo potom pán Lajčák obhajujete daný pakt, ktorý podporuje migráciu z Afriky a Blízkeho Východu do EÚ, aj keď sám nepoznáte, čo všetko už je a v oveľa väčšej miere ešte len bude s touto migráciou spojené? Svoju nevedomosť v tomto sám nepriamo, ale zato dosť jasne priznávate. Veď sám následky masovej migrácie z daných krajín do EÚ označuje za vec neznámu. A ani sa Vám nečudujem, keď žijete v ulite. Pre mnohých ale o vec neznámu rozhodne nejde. A to sme k svojmu poznaniu zďaleka nepotrebovali precestovať toľký kus sveta ako Vy; navyše niekoľkonásobne. Niekedy totiž stačí iba otvoriť oči a uši.
