Otázka, či existuje Boh, by mala byť najzásadnejšou životnou témou. Aj na školách

Autor: Marcel Burkert | 3.8.2018 o 13:00 | (upravené 8.8.2018 o 9:33) Karma článku: 10,09 | Prečítané:  10678x

Túto otázku si dnes ľudia kladú stále zriedkavejšie; aj keď je dôležitá pri riešení všetkých záhad nášho bytia. Napr.: Má život hlbší zmysel? A ak áno, tak aký? Je náš osud i osud celého stvorenia riadený nejakou vyššou mocou?

Existuje Stvoriteľ? A ak áno, čím sa vyznačuje? Môžeme ho bližšie poznávať? Na základe čoho? A existuje aj, alebo aspoň nejaký vesmírny Udržiavateľ života?...

Týmito otázkami sa samozrejeme nezaoberá ani naše školstvo. Veď načo?... Pritom svojich žiakov zaťažuje hromadou neužitočných informácií, a ak si ich žiaci nenapchajú do hláv ani na jeden deň, tak ich za to trestajú (zlými známkami).   

Je známe, že ak chce niekto ľudí ovládať a manipulovať, tak im zoberie poznanie. A ak ho ľudia ani nemali, tak vytvára, alebo udržiava zdanie, že žiadne „špeciálne“ ani nepotrebujú. 

Vyrastáme a žijeme v prostredí, v ktorom sa starostlivo vyhýbame Bohu a otázkam, či vôbec existuje. Považuje sa to netaktné až neslušné, ak náhodou niekto na nejakej oslave alebo stretnutí „priateľov“ takúto otázku nadhodí. Na strane druhej pri takýchto stretnutiach, ak by ste to počítali, tak len 10 ľudí za jeden večer spomenú Boha a Ježiša dohromady aj 100 krát a viac. Výlučne v takýchto a podobných inteligentných vetách":

Bože! Fero! Ty si v tom obleku tak sexi!“... „Ježiši Kriste, ona si naozaj vzala Taliana!?“... „Nech mi je boh svedkom, že som už týždeň nepil žiaden alkohol!“... „Ježíšííí, ty si si oliala červeným vínom tú drahú blúzku!“... „Tá omáčka je bohovská!"... „Ježiši, čo si do nej dal!?"...  

Vyrastáme a žijeme v prostredí, kde sa v zásade neučí nič o Bohu, Zákonoch stvorenia, „karme“, duši, ani o znovuvteľovaní („reinkarnácii“). Ba naopak, toto učenie je často krát považované za nebezpečné. Jedným z výsledkov toho je nezodpovednosť k sebe a ostatným, ľahostajnosť k svetu a životu ostatných bytostí, egoizmus. Veď ak pozemskou smrťou všetko končí, teda aj moja zodpovednosť za svoje činy, a žijeme len raz..., tak si to tu treba maximálne užiť!...

Akú má asi predstavu o živote človek, či už je učiteľom, poľnohospodárom, alebo doktorom, ktorý slepo verí tomu, že jeho život končí pozemskou smrťou? Resp. nad otázku smrti sa pre istotu radšej ani nikdy nezamyslí.

Pozn.: Aby sme sa správne rozumeli: Zďaleka netvrdím, že ľudia, ktorí chodia do kostola, či čítajú náboženskú, alebo ezoterickú literatúru a pod., sú lepší ako tí ostatní alebo že pred Bohom majú väčšiu cenu veriaci ako neveriaci. Nie, často krát, a možno aj častejšie, má bližšie k Bohu ateista. To, že neverí obrazom boha, ktoré vytvorili rôzne náboženstvá a náboženské spoločnosti, možno považovať skôr za plus.    

Ako povrchne k otázke z názvu článku ľudia pristupujú, o tom hovoria aj moje skúsenosti zo školy, kde ako učiteľ občas suplujem aj na hodinách náboženstva. Či ide o piatakov, alebo deviatakov, ich názory ohľadne ľudského bytia a Boha, ak vôbec nejaké majú, to sa ťažko dá počúvať. V priemere jeden z pätnástich (a aj to som možno prehnal), je schopný vážnejšie sa nad položenými otázkami zamyslieť a dať rozumnú odpoveď, aj keď je to „len“ úprimná odpoveď: „Naozaj neviem, ale zaujímalo by ma to.“.  Vo všeobecnosti však žiaci buď si z podobných otázok, aké sú v úvode článku, ako aj zo samotného Boha robia srandu, alebo sú pre nich maximálne otravné; aj keď podľa rozvrhu majú náboženstvo. Tak hádam nemôžu očakávať, že ich učiteľ nechá sa hrať, alebo že sa ich bude pýtať, ktoré počítačové hry majú najradšej. Aby zabili nejako čas vyučovacej hodiny, najradšej by si pustili na interaktívnej tabuli nejaký film, hoci aj o „Ježiškovi“, len aby sa popritom mohli v kľude pod lavicami hrať na mobiloch. To je ale na samostatný článok.             

Ak narazím na žiaka, alebo výnimočne žiakov, ktorí sa úprimne zaujímajú o odpovede na otázky uvedené v úvode článku, obsah mojej suplovanej hodiny náboženstva pre nich vyzerá zhruba takto:

Najprv im dám otázku, či im hovoria prírodné zákony a či pripúšťajú, existenciu Stvoriteľa a vyslovujem svoj názor:

Dôkazy o existencii Boha

Existenciu všeobecne uznávaných prírodných zákonov považujeme za samozrejmosť. Prečo existuje tento rozsiahly súboj pravidiel, ktorý môžeme svojim vedomým životom poznávať a popisovať? Odkiaľ prírodné zákony pochádzajú?

V 17. storočí považoval Isaac Newton za nepopierateľné, že súbor prírodných pravidiel, ktorý vo svojich výskumoch objavil a popísal, musí mať svoj pôvod v Bohu. Súčasní vedci však k takémuto ľahko pochopiteľnému záveru skoro vôbec neprichádzajú. Aj keď aj pre nich by mohlo byť pochopiteľné, že súbor pravidiel musí byť vždy spojený s výkonom vedomia.

Ako môže niekto tvrdiť, že za celým fungovaním vesmíru, kde zjavne vládnu prísne zákonitosti, nie je žiadna inteligencia, žiadna vyššia moc, žiaden zdroj? 

Veď ani bežná domácnosť by takto fungovať nemohla a ani by nefungovala. Veď kde nepôsobí žiadne vedomie, tam automaticky vzniká chaos. A má niekto dojem, že vo vesmíre vládne chaos? Ale kto vie..., možno si to zajtra napr. naša Zem rozmyslí a na pár dní si dá pohov, veď je dovolenkové obdobie..., prestane sa otáčať a na pár dní sa aj úplne zastaví na svojej obežnej dráhe...

Stvorenie nie je dielom náhody

Ďalej na hodine pokračujem tým, že ak vychádzame z toho, že Stvorenie nie je dielom náhody, ale je dielom Boha, potom pochopiteľne aj zákony pôsobiace v tomto diele majú rovnaký pôvod. Či už ich nazveme Zákonmi prírodným, alebo Zákonmi stvorenia.

A môžeme ich nazvať aj rečou Boha, keďže cez pôsobenie týchto zákonov (ktoré aj na nás ako ľudí neustále doliehajú, keďže sme súčasťou prírody a stvorenia) sa nám Boh akoby prihováral. A na základe ich pôsobenia, ktoré môžeme neustále vnímať, môžeme Boha aj poznávať.

Zákony stvorenia    

Nie náhodou hlavné znaky týchto zákonov sú podobné popisu Boha:

  • Univerzálna platnosť
  • Večná nemennosť
  • Všadeprítomnosť
  • Moc nad všetkým
  • Múdrosť
  • Láska
  • Dokonalosť

Môžeme ale veriť v múdreho a láskavého Stvoriteľa keď vo svete je toľko zla a utrpenia?

Pre neveriacich je práve toto dôkazom, že Boh neexistuje. Avšak to, čo v skutočnosti zavrhujú, je ich mylná predstava o Bohu a o fungovaní zákonov vo stvorení.

Nad rámec toho, o čom sa rozprávam s niektorými mojimi žiakmi, v tomto článku ešte uvádzam:  

Naše rozhodnutia sprevádza veľká duchovná nevedomosť (ktorá v minulosti zjavne ovládala a žiaľ dodnes ovláda aj cirkvi) a sebectvo. Preto často krát spôsobujú utrpenia.

My ľudia sa buď nepriamo vysmievame Božiemu zákonu zvratného pôsobenia (myslíme si, že Božie mlyny nemelú a ak to aj pripúšťame, žijeme v tom, že na postoje, myšlienky atď. sa tento zákon nevzťahuje), alebo si namýšľame, že na Ježiša, môžeme hodiť všetky naše hriechy, a že Boh nás odmení za to, že sme sa unúvali „v pohnutých časoch konzumizmu“  v neho vôbec veriť a preto má pre nás nachystané čestné miestečko v raji...

Je možné na takom základe budovať spoločnosť bez utrpenia?

Čo je zmyslom života a prečo máme možnosť robiť zlé skutky

Boh nás nevedie za ručičku. Dostali sme slobodnú vôľu. Boh nepotrebuje mať z ľudí nemysliace ovce. Tak ako každý správny otec, aj Boh (náš nebeský Otec) chce, aby sa jeho deti sami rozhodli pre dobro, aby sami rozhodli o svojom živote, kam ho nasmerujú a budú smerovať. Či k slušnému životu, k svetlým výšinám, alebo opačne.

Možnosť robiť zlé skutky súvisí so zmyslom nášho života. Vo svojom bytí (teda nie len v tomto pozemskom živote) sa máme vedome vyvíjať. K tomu ale potrebujeme slobodnú možnosť rozhodovania. Tým človek spoznáva dobré i zlé a postupne vnútorne dozrieva. A dozrieť, alebo dospieť, znamená stáť vedome v „prúde života“, prežívať slobodu. Skutočná sloboda však spočíva v zladení našej vlastnej vôle s vôľou Boha. Koho však dnes zaujíma Božia vôľa, že? Preto ani nemôžme byť skutočne slobodní a častokrát trpíme, lebo sa neustále zamotávame v osudových vláknach, keďže nepoznáme Zákony stvorenia, a ak náhodou áno, tak ich nerešpektujeme a neraz konáme proti nim. To sa jednoducho nemôže zaobísť bez následkov. Je to akoby sme v kuse chodili na červenú, predbiehali cez plné čiary atď. a očakávali, že sa nám nikdy nič nestane aj keď hrubo ignorujeme zákony cestnej premávky. Pritom nie sú to zákony cestnej premávky a ani Zákony stvorenia, ktoré nám škodia. Tie nám pomáhajú, sú tu kvôli pomoci; ak na nich dbáme. A ak nie, tak sa sami zraňujeme.       

Podrobne rozoberá Zákony stvorenia kniha Vo Svetle Pravdy od Abd-ru-shina.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalý redaktor STV: Neveril som, že takým správam môžu ľudia veriť

Téma manipulácie v médiách je podľa Jozefa Brezovského aktuálna.

DOMOV

Lučanský chváli sponzora Smeru. Blysol sa aj pri Kočnerovi

Slobodník vstúpil do Smeru po odchode z polície v roku 2010.


Už ste čítali?