15 + 42 + 20 km po Barcelone za víkend po vlastných

Autor: Marcel Burkert | 18.3.2018 o 23:55 | (upravené 23.3.2018 o 18:23) Karma článku: 2,45 | Prečítané:  756x

Minulý víkend sme navštívili katalánsku metropolu, kde sa konal známy mestský maratón, a tak sme, za „kresťanské peniaze", spiatočná letenka necelých 100 eur, ubytovanie na 3 noci tak isto, spojili

príjemné, t.j. poznávanie krásnych miest, s napoly príjemným; keďže druhá polovica maratónu sa spravidla len ťažko dá označiť za prirodzenú, alebo príjemnú ľudskú činnosť. Skôr je to premáhanie tela, ako beh za zdravím. Je to do značnej miery vec Ega, ktoré si potrebuje niečo dokazovať; a síce, v tomto prípade to, že dokáže absolvovať 42 km vzdialenosť. Prípadne koľko krát je toho schopné, v akom veku, alebo za aký čas. Čistokrvní maratónci a pod. v tomto so mnou pravdepodobne nebudú súhlasiť a nájdu „argumenty“, prečo je niekoľkohodinové súvislé behanie dobré, prečo nestačí turistika, chôdza po horách, či 10 kilometrov zdravotných bežeckých..., ale je treba behať v kuse niekoľko hodín, neraz niekoľko krát týždenne, a že ten čas, strávený niekoľko hodinovým súvislým behaním, často krát po tých istých miestach, alebo nudných miestach, a pri ultra maratónoch aj v noci..., sa naozaj nedá využiť aj užitočnejšie. 

V každom prípade, „čaru maratónu" občas podľahne aj moje Ego. (Čiastočne to je možno aj kvôli pocitu po maratónskej eufórie). A to sa po roku stalo opäť a preto som absolvoval tohtoročný barcelonský maratón, aj keď sa tento vskutku volá „veľmi priliehavo" - Zurich Marató de Barcelona.

Hlavne ale išlo o turistiku a decentnú degustáciu španielskeho vína... Maratón som absolvoval vo vlažnom tempe, posledných 10 km som beh striedal s chôdzou, popri čom som fotil to, čo sme deň pred tým, počas našej cca 15 kilometrovej túry barcelonskou „horou" Montjuic a starým mestom, nestihli, resp. nemohli z časových dôvodov zvečniť.

Pohľad  z hostela Futura Casa Lola (ulica Carrer Salva 36), v ktorom sme boli ubytovaní. Nocľah za 27 eur. Boli sme tam spokojní. Navyše všade bolo z neho blízko, jak do úplného centra, k moru, na štart maratónu, ako aj na kopec Montjuic. 

V sobotu ránovyrážame na kopec Montjuic objavovať katalánsku metropolu, ktorú som dovtedy nikdy nenavštívil:

Ako na dedine...

Parc de Montjuic. Je skutočne park (toto je len nepatrná časť z neho). Nie to, čo, čo chce nazvať primátor Bratislavy novým parkom, v prípade bratislavskej Dúbravky, o rozmere pol hektára..., ako kompenzáciu za výstavbu náhradných bytov na najmenej vhodnom mieste pomerne veľkej nezastavanej lokality vhodnej pre park.    

Už pri prvých pohľadoch mi Barcelona (je to skutočná metropola, počtom obyvateľov, 1,6 milióna, je zrovnateľná s Viedňou) učarovala. Vedel som, že určite to je pekné mesto, ale v skutočnosti bola ešte krajšia. Možno ešte krajšia ako Madrid.  V malom pripomínala moje veľmi obľúbené slovenské mesto - na ktoré väčšina Slovákov, aj keď nevie jasne odôvodniť prečo, zo zvyku...nadáva - Bratislavu. To spoločné, čo majú, je staré krásne jedinečné mesto v unikátnej prírodnej polohe - v objatí vody a hôr. Barcelona dokonca ešte viac. Takmer zo všetkých strán. A tie jej domy... (Keď sa ľudí, ktorí nadávajú na Bratislavu spýtam, prečo na ňu nadávajú, väčšinou zostanú zaskočení, nechápu, že pôvodom nie Bratislavčan môže mať toto mesto rád. Potom začnú uvádzať dôvody, medzi ktorými sa opakuje jeden hlavný, naozaj pádny...: No jednoducho ju nemám rád... Alebo: Veď s Prahou sa nedá vôbec porovnávať... Keď namietnem, že nie všetky európske mestá môžu byť ako Praha, veď musia byť aj mestá menšie a malé, a že ani všetky slovenské mestá nemôžu byť tak krásne, a teda pre turistov tak atraktívne, ako Bratislava, tak nevedia uviesť nič logické. Na jej obyvateľov totiž nadávať „nemôžu“, lebo 90% obyvateľov Bratislavy sú prisťahovalci, logicky by potom museli nadávať na Slovákov ako takých..., na jej panelové sídliská nadávať nemôžu tak isto, lebo tie sú v každom slovenskom meste, a že v Bratislave sú najväčšie, to je dané tým, že je najväčšia a láka najviac Slovákov, ktorí potom na ňu nadávajú... Takisto nemôžu nadávať na bratislavské staré mesto, lebo toľko výstavných ulíc a domov, aj keď tretinu z nich nezmyselne zničili komunistickí budovatelia,  zďaleka nemá žiadne iné slovenské mesto. Nemôžu nadávať ani bratislavský priemysel, lebo z neho má prospech celé Slovensko. Maximálne tak môžu nadávať na rozbité chodníky a cesty, ale aj to je dané len tým, že vláda, ktorá ma v Bratislave najmenšiu podporu, jej škrtí financie zo štátneho rozpočtu. Alebo ešte môžu nadávať na developerov, ktorí v nej vládnu, ale to nie je chyba Bratislavy ako takej, ale pomerov ktoré vládnu na Slovensku a ktoré sa logicky najviac prejavujú v jeho hlavnom meste).  

V pozadí vpravo je rozoznať horu Tibidabo s kostolom na jeho vrchole.

Monument Kolombusa pri prístavnom námestí Portal de la pau, kadiaľ zajtra pobežíme

Tak, a ide do tuhého... Taký kopčisko sme tu teda nečakali:

Tak toto nemajú ani v Poprade! Lanovku, s ktorou by sa mohli vyviezť priamo na Lomničák... 

No a na vrchole Montjuicu samozrejme nemôže chýbať hrad a delo...

Pohľad na opačnú stranu, za mesto, na časť obrovského prístavu.

Olympijský štadión a vpravo od neho národné múzeum. Na tejto foto je vidieť, že štadión je, ako to nebýva zvykom, nad mestom. Olympijskí maratónci sa museli riadne zapotiť, keďže posledný kilometer naň museli bežať riadne do kopca.    

Olympijský štadión (1992) a pod ním, na fotografii nižšie, priľahlé olympijské námestie.  

Štadión pojme 65.000 divákov. 

Barcelona v objatí hôr. Vľavo hore je vidieť Sagradu.

V zrkadle.

Meditace...

Krása barcelonskýchstarých tehlových obytných domov

Jarný dejchánek... na balkóne 5. poschodia.

„A co děti! Mají si kde hrát?!"... (Katapult - Až se bude psát rok 2006...).

A je čas na sobotňajšiu poobednú siestu: 

Fáza č. 1 - nevýrazná príprava na degustáciu červeného (z pivového pohára): 

Fáza č. 2 - sústredenie:

Fáza č. 3 - pozitívne prekvapenie:

Fáza č. 4 - doznenie:  

Biceps nič moc, ale to predlaktie!...

Po sobotňajšej sieste vyrážame do centra mesta. Aj keď o centre mesta sa v prípade Barcelony len ťažko hovorí, keďže je obrovské. Preto sa asi lepšie bude hodiť názov:Do stredu mesta:  

Štvrť El Raval

Je to štvrť medzi dvoma rušnými bulvármi, a to: medzi Avingua del Paral.lel a najznámejšou pešou zónou v meste - bulvárom La Rambla. Resp. medzi štvrťami Poble Sec (kde sme boli ubytovaní, teda pod horou Montjuic) a Barri Gotic. 

V tejto štvrti žijú najmä ľudia z moslimských krajín a Indie. 

Medzi štvrťami El Raval a Barri Gotic.

Vo štvrti Barri Gotic:

Placa del Pi.

Basilica de Santa Maria del Pi. 

Štvrť je nazývaná gotickou, ale gotika je tu v menšine. Na jej šarme to ale neuberá. 

Zákutia starej štvrte a miestne deti, ktoré ku podivu nesedia doma, ale hrajú sa na ulici, resp. dvore; ako za starých čias...  

Najkrajšie, alebo minimálne jedno z najkrajších námestí Barcelony - Placa Reial 

A obyvatelia slovenských panelových sídlisk sa furt sťažujú, že žijú nahusto..., že nemajú výhľad... ako na dedine, odkiaľ prišli alebo pochádzajú ich najbližší predkovia...   

Placa de Sant Jaume - jedno z najkrajších námestí v meste. 

Pôsobivá pešia zóna ul. Carrer de Farran. 

Maratón:

Na štart samotného maratónu sa postavilo vyše 17.000 ľudí.

Časť textu piesne Barcelona, ktorú zložil Fredie Mercury, a ktorý ju aj spieva, s Monserrat Caballe:

Barcelona - Such a beautiful horizon               Barcelona - tak překrásný horizont
Barcelona - Like a jewel in the sun                  Barcelona - jako klenot na slunci 
Por ti sere gaviota de tu bella mar                   Pro tebe budu vlnou krásného moře 
Barcelona - Suenan las campamas                Barcelona - ozývá se vyzvánění
Barcelona - Abre tus puertas al mundo           Barcelona - otevři se celému světu
If God is willing                                             Jestliže bude Bůh chtít
-If God is willing                                            Jestliže bude Bůh chtít
If God is willing                                             Jestliže bude Bůh chtít
Friends until the end                                     Přátelé až do konce
Viva - Barcelona                                           Viva - Barcelona

http://www.karaoketexty.cz/texty-pisni/queen/barcelona-104813

Veľké oči som nemal. Že môj 16-ty oficiálny maratón dám pod 4:15, tomu som dával šancu tak na 50%.

A je tu štart!  Cez efektnú farebnú papierovú fontánu a v hudobnom doprovode olympijskej piesne Barcelona, ktorú zložil Fredie Mercury, a ktorý ju aj spieva, s Monserrat Caballe, a piesne I want it all... vybiehame na Španielske námestie...                   

Placa Espanya.

Z námestia zatáčame na bulvár Calle Sants. A aj keď štartujúcich maratóncov bolo vyše 17.000, rozumnou organizáciou k tlačenici, ani tej minimálnej, nedošlo ani bezprostredne po štarte.   

Zelené električkové trate.

Méta 10-tich kilometrov a slovenská zástava...

Jeden bulvár strieda druhý a to sa týka aj pekných námestí:

Pre lepšiu predstavu jeden letecký z tejto štvrte, ktorá ani nie je centrom mesta. Na fotografii vľavo vidíme Sagradu Familiu a ukážkové uličné čiary bloky domov s orezanými hranami, ktoré ešte z väčšej výšky vyzerajú ako kvety na lúke

Avenue Diagonal. Táto ulica plná výstavných domov križuje podstatnú časť mesta; minimálne celé jeho centrum a širšie centrum z oboch strán.

Avenue Diagonal na pokračovanie.

Po odbočke doľava je tu ďalší výstavný bulvár - Passeg de Gracia - v najlukratívnejšej štvrti rovnomenného názvu - Gracia. Sú na nej aj budovy s rukopisom Antonia Gaudího

Toto predstavovať netreba. Ale táto stavba ma nadchla viac ako som očakával. 

 

Zhruba 17. kilometer.

V Barcelone majú celkom zaujímavé sídliská. Páčilo sa mi usporiadanie domov. To jest, mali logiku, uličnú čiaru, nie ako to býva zvykom nie len v Bratislave ale aj na ostatných slovenských panelových sídliskách, kde sa človek nemôže zbaviť dojmu, že tí, ktorí ich projektovali, najprv rozsypali po zemi kocky, a podľa toho, ako sa po dopade na zemi „usporiadali", navrhli nie uličné čiary, ale uličný chaos. U barcelonských panelákov sa mi páčilo aj to, že obchody boli pod nimi, na ich prízemí, nie samostatne, ako prízemné nevkusné škatule, ktoré navyše zaberajú veľké plochy (na ktorých by mohli byť namiesto nich parky alebo ihriská), čo je veľmi typické pre slovenské panelové socialistické sídliská.

Opäť, zelená električková trať. Zhruba 28. kilometer.   

Ako Trnavské mýto v Bratislave...  

Zhruba 30. kilometer. Energia je dostatok. Ale začínajú sa ozývať kŕče. Viem, že za 4:15, ako som  odhadoval, v cieli nebudem. Tempo som neprešvihol, prvú polku som zabehol tak ako som plánoval, za 120 až 125 minút. Zlyháva minerálny okruh..., aj keď som od 10-teho kilometru popíjal tie odporné farebné slano sladké umelé iontové gebuziny... Inokedy pijem iba vodu a kŕče nedostávam.  Ani sa nečudujem, že som tie kŕče dostal. Minulý rok, v období apríl až september, som v priemere behával len 50 až 60 km mesačne. Výraznejšie som v tréningu pridal až v januári a februári tohto roku, kedy som behával 2 krát týždenne, jednu desiatku a jeden, aspoň 20 km beh. Posledný týždeň pred maratónom som už nebehal vôbec, ak nepočítam tenis. Ale nevadí, že to takto dopadlo, za chôdze som si mohol krásne mesto vychutnať viac a všímať si detaily. Napríklad bordel po maratóncoch...   

 No čo je! Pohyb!... Máte tu debatný krúžok, či čo?!

Bordelári!...

Vežiaky vybudované pre ubytovanie olympionikov olympiády 1992. 

37. kilometer. No pome!... už to nejako doklepeme...

Katalánske námestie - najväčšie, a dá sa povedať že aj hlavné námestie Barcelony. Jeho veľkosť je impozantná - 50 hektárov!     

Výstavný bulvár Via Laietana - 38. kilometer.

Pouliční hudobníci... a Barcelonská katedrála, alebo ešte inak: Cathedral of the Holy Cross and Saint Eulalia - tiež sídlo barcelonského arcibiskupa.

Zatáčame na pobrežnú ulicu Passeig de Colom a po pravej strane míňame námestie Placa del Duc de Medinaceli.

Snažím sa nevnímať kŕče, a zameriavam sa radšej na to pekné, čo je možné vidieť aj v postranných uliciach alebo námestiach.   

Pred métou 40-teho kilometra.

Hej! Pozeraj radšej pod nohy alebo monument Kolombusa... (Nám. Portal de la pau)

Zatáčame na nekonečný bulvár Parall Lel, na ktorého konci je Placa Espanya a z neho je to do cieľa už len 200 metrov...

40. kilometer. 

41. kilometer.

Kilometer pred cieľom som chytil druhý dych... Eufória z víťazstva nad svojim telom... a cieľ je na dosah...  

Nie, nie som nadrogovaný..., len som v tranze...

Tak, to by sme mali za sebou. Dáme v hosteli 2-3 pivká a o dve hoďky pokračujeme v túre po Barcelone. Kým je ešte vidno. Preto som odštartoval s menším číslom, než na aké som mal. 

Naše výsledky:

https://www.behej.com/bezecke-tabulky/zavodnici/14722

https://www.behej.com/bezecke-tabulky/zavodnici/287  

Cestou na hostel sa čudujem, že aj keď som maratón absolvoval v čase za takmer 270 minút (Igor o 64 minút skôr), na trati je ešte stále dosť veľa borcov a tiež žien. Zrejme sa riadia tým čo ja: nie je umenie prebehnúť trať v super rýchlom čase, nevnímať okolie, a potom si vyložiť nohy, popíjať pivo a čakať na ostatných ktorí sú schopní vydržať oveľa dlhšiu záťaž... :-). V tejto súvislosti si spomínam na slová Miša Holíka, ktorý v časoch keď s Vilom Novákom (jedným z najlepších slovenských maratónskym veteránov) behávali maratóny pod 3 hodiny, po ich absolvovaní, keď ešte stále videli niekoho dobiehať, si nechápavo kládli otázku, ako môžu alebo dokážu niektorí jedinci bežať tak dlho..., až 3 a pol hodiny... (vtedy bol limit na absolvovanie maratónu nie ako teraz, 6 hodín aj vyššie, ale 4 hodiny. Zažil som to pri svojom prvom maratóne v Košiciach v r. 1992, teda v roku barcelonskej olympiády...).  

Pomaratónske doplňovanie energie &  Maratónec vs. zápasník...

Maratónom naša víkendová bežecko - pešia turistika po Barcelone neskončila. Dve, resp. 3 hodiny po tom, čo sme absolvovali zvlnenú trať maratónu (jej celkové prevýšenie je dobrých 400 výškových metrov) sme s kamarátom Igorom podnikli naplánovanú 14 km túru a výstup, takmer od mora, na horu Tibidabo (512 m - čo je len o jeden meter menej ako má Devínska Kobyla, ale je mohutnejšia, keďže „vyrastá", dalo by sa povedať, priamo z mora), kde je nielen zábavný park, ale hlavne krásny kostol, zmenšená bazilika - Temple Expiatori de Sagrat Cor.   

Je 16:00 - čas vyraziť na Tibidabo:

Cestou sa samozrejme kocháme takýmito skvostmi.

Barcelonské palácové obytné domy nemajú chybu. Neviem sa nabažiť ich krásou.  

Aj budovy pripomínajúce socializmus je možné tu nájsť. 

Bulváre v širšom centre až predmestí a ich cyklistické chodníky.

Bývalý priemyselný park, fabriky. Dnes mini štvrť s verejnými priestormi a budovami slúžiace na rôzne spoločenské akcie.  

Aj niekoľko kilometrov od centra je stále možné vidieť takéto krásne staré budovy. 

A to už sme, dá sa povedať, na predmestí... Vzdušnou čiarou nejakých 8 km od stredu mesta.  

Vpravo hore za kostolom je konečne vidieť cieľ našej túry - Temple Expiatori de Sagrat Cor. Aj keď je ešte, ako zistíme neskôr, poriadne ďaleko. Ešte dobrá hodina po svojich.

Konečne Barca ako na dlani. V pozadí je Montjuic, na ktorom sme boli predošlý deň. Úplne vpravo hore je vidieť národné múzeum.

Nikdy by nás nenapadlo, že si tu zalezieme aj po štyroch.  

Na vrchol dorážame na posledný chvíľu; tesne pred zotmením, o 19:00 hod.

Temple Expiatori de Sagrat Cor.

Kým v meste sme chodili cez deň v krátkych rukávoch, hore bola zima jak v Rusku - pri silnom vetre pocitových maximálne tak 2°C. A keďže sme na takú zimu neboli vyzbrojení, a cestu späť sme po tme skratkou v teréne nechceli riskovať, naspäť do centra sme zvolili cestu najprv mikrobusom, následne zubačkou a na záver vlakom, resp. metrom. To bolo jediný krát, čo sme od piatku večera do pondelka rána použili v Barci verejnú dopravu. 

Takže fofrom dolu do nejakej krčmičky...

 

Bulvár La Rambla, stredom ktorého sa tiahne najväčšia, zhruba 1,5 km dlhá, pešia zóna v meste. 17. augusta 2017 bol na tomto mieste spáchaný teroristický útok pri ktorom zahynulo 13 ľudí a ďalších 100 bolo zranených po tom, čo útočník narážal na pešej zóne do davu ľudí nákladným autom. https://www.washingtonpost.com/graphics/2017/world/barcelona-van-attack/?utm_term=.567d3ad79ed5  

La Rambla.

La Rambla v pondelok ráno o pol deviatej a ani nohy.

Vlastne predsa len nejaké. Nohy...

Placa de Ramon Berenguer El Gran. Na rozhraní gotickej štvrte Barri Gotic a štvrte La Ribera.

Koncertná sála Palau de la Música Catalana v štýle katalánskej secesie. Autorom budovy, postavenej v rokoch 1905-1908, je katalánsky architekt Montanera. Je jednou z viacerých barcelonských, ktoré sú zapísané v zozname UNESCO.   

3 bicykle...

Orwellovo nám.

Nám. Sant Miguel s bratislavským Istropolisom..., vľavo.

Placa de Sant Jaume.

Arc de Triomf. Postavený bol v r. 1888.

Girona - tu sme pristáli a odleteli. Je to iba 90.000 mestečko, ale hrá 1. španielsku futbalovú ligu. Asi preto že má najväčší príjem na obyvateľa v Španielsku. Nie je preto divu, že je tu aj medzinárodné letisko, odkiaľ to do Barcelony autobusom trvá jednu a pol hodinu. 

Súvisiace články s "problematikou" maratónskej turistiky" je možné nájsť v týchto dvoch rubrikách:

https://burkert.blog.sme.sk/t/49411/potulky-europou

https://burkert.blog.sme.sk/t/49413/maratony-experimenty-1992-2009

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dnes píše Elena Eleková

Aké to je hanbiť sa, že som lekárka

Hoci to svedčí o empatii, môže to nakoniec viesť k prianiu odísť zo systému.

ŽENA

O dvoch mužoch, ktorí chceli dieťa, a o žene, ktorá im ho vynosila

Čím si musí prejsť náhradná matka?


Už ste čítali?