reklama

Nemecko očami policajtky. Tiesňové volanie I

Tania Kambouri, narodená v r. 1983, je nemecká policajtka gréckeho pôvodu, pôsobiaca v Bochume, v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko. V roku 2013 napísala otvorený list do časopisu nemeckých policajných odborov,

Písmo: A- | A+
Diskusia  (38)

v ktorom sa zaoberala praktickými problémami integrácie imigrantov do nemeckej spoločnosti. Vychádzala pritom z vlastných skúseností, a to: ako dcéry gréckych prisťahovalcov, nemeckej občianky, policajtky a tiež zo skúseností svojich kolegov. Tento jej list sa stretol s nevídaným ohlasom. Pred jeho zverejnením sa však obávala, či nepríde o miesto policajtky, resp. postihov. Na jej prekvapenie otvorene ju podporili stovky kolegov a medzi nimi aj náčelník Bochumskej polície, a nabádali ju, aby so svojou kritikou vystúpila na verejnosti. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Svojou knihou Deutschland im Blaulicht – Notruf einer Polizistin (o ktorej je tento článok), ktorá v Nemecku vyšla v r. 2015, im vyšla v ústrety a kniha sa zároveň stala bestsellerom časopisu Spiegel a dlhodobo bola číslom jeden v rebríčku amazon.de. Po silvestrovských udalostiach v Kolíne bola jednou z najčítanejších kníh v Nemecku. Ako autorka sama hovorí, v knihe poukazuje len na to, čo roky trápi policajtov v celom Nemecku, ale nikto sa neodváži o tom otvorene hovoriť. Ak by autorka bola schopná dať svojej knihe nejakú filozofickú hĺbku, a rozhodla by sa tak urobiť, s veľkou pravdepodobnosťou by ju od názorovej opozície čakala nenávistná kampaň a to nie iba voči jej knihe, ale aj osobe. Kniha je hlavne apelom na nemeckých politikov. Ale každý kto si ju prečíta, si môže spraviť obraz o tom, kam až to nemecká spoločnosť so svojou „multi-kulti politikou“ dotiahla, prípadne ešte potiahne. Je to odvážna žena, lebo priamo a bez okolkov poukazuje na neúspešnú integráciu v krajine.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kniha, ktorú Tania Kambouri napísala, je veľmi smutnou knihou. A najsmutnejšia je na prvých pár desiatkach stranách, kde sa musí „krútiť v rytme politickej korektnosti a šamanského zariekavania“: „Nie som rasistka ani islamofóbka!“, aby vôbec mohla napísať a publikovať ten zvyšok a aby nebola okamžite ocajchovaná za spiatočnícku alebo za ešte niečo horšieho. Uvediem príklad: ak v knihe uvádza, že integrácia je jednoducho len na papieri, tak tesne pred tým pre istotu uvedie, že príklady úspešnej integrácie existujú. Aj keď nikto netvrdí opak o nepochybujú o tom snáď ani tí najväčší „islamofóbovia“. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A možno úplne najsmutnejšie na knihe je to, že v podstate nehovorí nič prevratné, veci v nej uvádzané by nemali žiadneho premýšľavého a všímavého človeka prekvapiť a nie to ešte pobúriť. No napriek tomu vyvolala v Nemecku menší škandál. Pri tomto sa však natíska niekoľko vážnych otázok: Ak by autorka sama nebola potomkom imigrantov, a navyše ženou a policajtkou, mohla by si vôbec dovoliť napísať to čo napísala??? A ak áno, odvážil by sa jej to niekto vydať? Nemali by v takom prípade zástancovia multikulturálnej politiky a politiky otvorených dverí o dosť menej práce s odsúdením autora??? 

Autorka v úvode knihy uvádza, že jej podnázov „Tiesňové volanie“, nie je náhodný, ale že je daný tým, že prejavy neúcty a agresivity v mestách sa viditeľne stupňujú a prekračujú niekoľko hraníc: Nerešpektujú ženy, nerešpektujú políciu, ba dokonca nerešpektujú ani štát. Pred pár rokmi to boli len ojedinelé prípady a s kolegami policajtmi len nad nimi krútili hlavami a vzbudzovali v nich odpor. Ale dnes ich majú tak často ako predpoveď počasia v televízii, pričom sa nemožno zbaviť pocitu, že v týchto prípadoch ide najmä (teda nie výlučne) o osoby s migračným pozadím – o mužov z moslimsky založených krajín. Autorka upozorňuje, že nepaušalizuje, len popisuje fakty – niektoré skupiny obyvateľov páchajú určité trestné činy častejšie ako iné. V knihe, ako sama uvádza, ide hlavne o ľudí s koreňmi v Turecku či na Blízkom východe a ovplyvňuje ich islam. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mnoho jej kolegov jej potvrdilo, že sa neodvážia otvorene kritizovať správanie ľudí s migračným pozadím. Človek sa práve v Nemecku stretne s obvineniami zo xenofóbie alebo islamofóbie. A tak sú radšej všetci ticho. Z politickej korektnosti sa stali okovy. Síce nie iba pre policajtov, ale u nich sú najviditeľnejšie.

Málokto si uvedomuje, že polícia vie v problémových situáciách fungovať ako seizmograf – často v predstihu vytuší problémy, o ktorých veľké časti obyvateľstva ešte ani len netušia. Jedným z takýchto problémov je to, že sa vytvorili paralelné spoločnosti s pevnými a úplne sebestačnými štruktúrami, ktoré dnes sa len tak ľahko nerozložia. Nemecká spoločnosť, polícia, súdnictvo, novinári, učitelia, a v neposlednom rade politici, sa pridlho len nečinne prizerali a preto im dnes väčšinou nezostáva nič iné, iba sa ďalej nečinne prizerať. Neúcta k ľuďom v uniformách, k ženám, prerastá až k pohŕdaniu ústavou a základnými ľudskými právami.

Vzhľadom na rozruch, ktorý svojim článkom v časopise nemeckých policajných odborov vyvolala, a vzhľadom k širokej podpore jej požiadaviek zo strany policajtov, vrátane funkcionárov, Tania Kambouri si optimisticky myslela, že nastanú zmeny k lepšiemu. Vo svojej knihe sklamane uvádza, že nezmenilo sa absolútne nič. Nastalo iba veľa kriku a po ňom – prázdno. Ale nevzdáva sa a vyzýva: Už nemôžeme všetko iba trpieť, nielen ako policajti, ale najmä ako spoločnosť; inak vyšleme všetkým obyvateľom krajiny osudové znamenie

PARALELNÉ SPOLOČNOSTI 

Ak sa v Nemecku udomácnia paralelné sociálne štruktúry, zostane nemčina pre každodenný život nepotrebná. S turečtinou alebo arabčinou sa aj tak dohovoríte v krčme, u pekára, zeleninára, v kaderníctve... a dokonca už aj v cestovných kanceláriách a u právnika. Zrazu začnú mať problémy aj deti, ktoré majú záujem učiť sa nemčinu, pretože by sa museli dištancovať od svojej vlastnej rodiny – to predsa ale žiadne dieťa na svete nedokáže!

Autorka ďalej uvádza, že napr. aj Japonci sú v Nemecku paralelnou spoločnosťou, akurát že v tomto prípade ich skupina nemá negatívny vplyv a keď hovorí o paralelných spoločnostiach, myslí tie, ktoré im hádžu polená pod nohy, alebo ich podávajú do rúk iným a v tejto súvislosti spomína najmä prisťahovalcov z islamských kultúr. Podľa jej skúseností, tieto skupiny pomerne otvorene podporujú protispoločnosť a aj žijú ako protispoločnosť. Majú minimálny rešpekt voči krajine v ktorej žijú, voči ženám a iným vierovyznaniam. Pravidelne počas služby ju nazývajú „štetkou“ a pľujú na ňu. Osobitne ženám odopreli možnosť integrovať sa; často násilím. Aby sme dospeli k týmto všeobecným vyhláseniam, je potrebné pozorne si prezrieť základné policajné údaje a štatistiky – samostatne sa v nich vedú zoznamy priestupkov, ktoré spáchali nemeckí občania a migranti. Tu však na jednej strane Tania Kambouri tvrdí, že mladý Turek (ktorý automaticky dostane s narodením nemecký pas, alebo neskôr požiada o nemecké občianstvo), ak by spáchal trestný čin, rátal by sa medzi Nemcov. Vzápätí však z jej lov jasne vyplýva, že policajné štatistiky evidujú migračné pozadie, teda si protirečí. Zrejme nemôže otvorene povedať, že nemecké policajné štatistiky čisto pre policajné účely (nie pre verejné) zaznamenávajú aj migračné pozadie páchateľov, aj keď boli narodení v Nemecku. Jasne uvádza, že iba odhalenie migračného pozadia dovoľuje polícii urobiť závery o pôvode, kultúre, tradíciách, hodnotách, náboženstve, patriarchálnych rodinných štruktúrach, integračných problémoch atď., čo má pre trestné konanie zásadný význam. A význam to má nie len z hľadiska represií. Oveľa dôležitejší význam to má pre prevenciu, aby bol včas odhalený motív páchateľov. Vďaka poznatkom o migračnom pozadí môže polícia v budúcnosti vykonávať cielenú prevenciu a osvetu – a ak bude treba, aj súdne nariadenú – a tak zabrániť ďalším zločinom.

Oficiálny pomerne nízky počet „zahraničných väzňov“ (vyplývajúci z policajných štatistík vydávaných pre verejné účely, teda pre informovanie verejnosti) je v rozpore s objektívnu realitou, hovorí Tania Kambouri. Lebo tieto štatistiky sa vzťahujú iba na osoby bez nemeckého občianstva, nie na osoby s migračným pozadím.

Na margo integrácie hovorí, že táto môže fungovať iba na základe ústavy. Táto poskytuje každému jedincovi dostatok príležitostí a rozsiahle právne záruky. Čo však z toho, ak samotná ústava naráža na neprispôsobivé ideológie? Tieto predstavujú významnú prekážku pri integrácii. Tania Kambouri je pri svojej práci denno-denne konfrontovaná s archaickými predstavami na pojmy ako sú „česť“, „hrdosť“, ktoré stavajú na utláčaní žien, majú vlastné právo, ktoré sa riadi podľa motta: Oko za oko, zub za zub, rodinnú česť, ktorá je nad zákonom, až po otvorené opovrhovanie nemeckým štátom. Autorka k tomuto výslovne uvádza že, citujem: „Takéto názory môžeme dnes pozorovať napríklad u islamistov, v minulosti u neonacistov a ďalších extrémistov“... „Kým ich počet udržíme v medziach, nebude mať fungujúca demokracia žiaden problém. Ten nastáva, keď názory zdieľa čoraz viac mladých ľudí, ktorí by v skutočnosti mali pomôcť formovať našu budúcnosť. A pri všetkých týchto nepokojoch, o ktorých hovorím aj v knihe, sa zviditeľňuje najmä jedna skupina. Nechcem dlho chodiť okolo horúcej kaše: najväčšie problémy sú s migrantmi z prevažne moslimských krajín, a to najmä s mladými mužmi. Ľudia z toho okruhu, či už Turci, Kurdi, Libanončania, Tunisania a iné národnosti, sa pozoruhodne ťažko dokážu integrovať v Nemecku.“ V Bochume sa policajti radujú, ak bežná policajná kontrola, ak jej predmetom je osoba s migračným pozadím, dopadne bez problémov, resp. policajti s veľkými ťažkosťami zabránia eskalácii. Takéto prípady sa stali v Bochume rutinou. A to sme iba pri jednotlivcoch. O masových konfrontáciách ani nehovoriac...

Pre knihu je typické, že po takýchto nepopulárnych vyhláseniach nasledujú „poistky“ typu, citujem: „Opakujem: každý prisťahovalec ani každý moslim nemusí predstavovať problém. Mnohí z nich sú dobre integrovaní a obohacujú našu spoločnosť.“ Alebo: „Migranti prispievajú k blahu nemeckého štátu. Dokladujú to štúdie nadácie Bartelsmann z r. 2014. Inými slovami, viac nám platia, než nás stoja. Z toho má Nemecko ako celok prospech.“... Vie si ale niekto predstaviť, že jej predošlé slová (v odseku vyššie) by sa týkali všetkých prisťahovalcov a moslimov? Ja osobne nie. A dovolím si tvrdiť, že sú to naozaj iba malé výnimky, ktoré si to vedia predstaviť. Preto opakované uisťovanie o tom, že mnohí prisťahovalci a moslimovia sú dobre integrovaní slúži podľa mňa ako poistka proti obvineniam zo xenofóbie. A tých pár, ktorí majú vo zvyku hádzať všetkých do jedného vreca, autorka tak či tak nepresvedčí.

JEJ SKÚSENOSTI ZÍSKANÉ NA ŠKOLÁCH, KDE TAKISTO ZASAHUJE

Autorka na jednej strane akoby chcela ukľudňovať xenofóbov, alebo tzv. xenofóbov, tvrdením, že ľudí s migračným pozadím nie je v Nemecku tak veľa, ako sa zdá, lebo vo veľkej miere ide o optický klam, keďže napr. ženy s hidžabmi sú na verejnosti oveľa nápadnejšie ako ženy bez nich, no po chvíli uvádza, že keď chodila na základnú školu, tak v triede mali dve alebo tri deti z nie nemeckých rodín, ale dnes sa zloženie tried, najmä v „slabších“ základných školách, obrátilo o 180 stupňov. Ďalej citujem: „Často sú školy pevne v zahraničných rukách, už dlhé roky klesá zastúpenie miestnych nemecky hovoriacich detí smerom k nule“... „Nedávno som zasahovala v škole. Keď som prišla, práve mali prestávku. Pozrela som sa na deti na ihrisku. Nevidela som tam ani jedno na pohľad nemecké dieťa.“... „Možno je to extrémny príklad, ale pravdepodobne sa to v budúcnosti stane pravidlom, nie výnimkou.“... „Počas iného zásahu ma oslovila matka. Mala dojem, že jej dieťa sa v materskej škole učí viac tureckých ako nemeckých slov. Syn ju čoraz častejšie volal – anne (čo po turecky znamená – matka). Povedala mi, že akonáhle si to bude môcť dovoliť, okamžite sa v záujme dieťaťa odsťahuje.“ „Ak ste sa vo svojej vlastnej krajine stali takou menšinou, že vás počas hovorenej komunikácie neberú do úvahy, môžete byť len na pochybách. Vyzerá úspešná integrácia takto? Určite nie“... Učiteľka v materskej škole nám povedala, že v mnohých materských školách v Porúrí sa vychovávatelia musia naučiť po turecky – vedie ich k tomu pragmatický dôvod, aby lepšie zvládali každodenný život. Nemohla som tomu uveriť!... Pričom deti sa učia cudzie jazyky veľmi rýchlo. Prečo by to tak nemohlo byť aj pri tureckých deťoch?... Toto je signál opačnej asimilácie.“ „Zamyslime sa, čo príde o niekoľko rokov – kritériom na prijatie do zamestnania pre vychovávateľov, učiteľov, lekárov, policajtov sa stane turečtina.“... „Problémom však nie je len jazyk, ale aj ďalšie kultúrne „praktiky“. Vychovávateľka mi povedala aj iný príbeh. Tureckí súrodenci sa v materskej škole pohádali. Počas hádky chlapec udrel sestru. Vychovávateľka chlapca vyhrešila a povedala mu, že nesmie biť druhých. A čo sa stalo? Na druhý deň sa v škole objavil otec detí a jasne dal vychovávateľke najavo, že syna nemá poúčať. Chlapec má vraj právo zbiť sestru, kedy chce. Neuveriteľné! A najhoršie? Inštitúcie s tým takmer nič nezmôžu. Neexistuje totiž spôsob ako postihovať rodičov, ktorí nechcú hovoriť o problémoch výchovy (aj ich) detí. Bohužiaľ toto nie je ojedinelý prípad. Učiteľka v základnej škole mi povedala, ako jej prvák z moslimskej rodiny povedal, že je žena a nemá ho poúčať. Takéto vety počúva čoraz častejšie, dokonca aj od najmenších detí. Nehovoriac o tom, aké ťažké je viesť s takýmito deťmi vyučovanie v rámci celej triedy. Čo sa z nich stane ak s takýmito názormi vyrastú? Naozaj ma z toho začína bolieť hlava, pretože viac veria rodičom a domácemu prostrediu ako učiteľom. O policajtoch ani nehovorme.“ 

VÝBUŠNOSŤ SITUÁCIE

Tania Kambouri ďalej poukazuje na to, že ak nezabúdame na demografické trendy a pozorujeme vývoj v posledných rokoch, a konkrétne tie záležitosti, ktorých sa doteraz len dotkla, tak aj poslednému rojkovi a obchádzačovi problémov musí byť zrejmá výbušnosť situácie. Opakovane v moslimských rodinách je podľa nej možné pozorovať odovzdávanie takých hodnôt, ktoré (ani) čiastočne nie je možné skĺbiť s nemeckou spoločnosťou, s jej hodnotami a zákonmi. Na základnej škole, niekedy už v materskej, nastávajú prvé problémy so správaním. Základný stavebný kameň neúcty a násilia je už položený. Ak rodičov na problémy upozornia, ich príčinu často hľadajú v školskom systéme, alebo u jednotlivých učiteľoch. Obvinenia siahajú od neschopnosti, cez diskrimináciu až po rasizmus. Rodičovské výhovorky ako: „Sú to ešte deti“, alebo „Doma je vždy dobrý“, sú vierohodné len v ojedinelých prípadoch. Alebo rodičia často so školou ani nekomunikujú. Vo všeobecnosti platí, že chlapci si môžu robiť doma čo chcú; na rozdiel od dievčat. Niekedy pripomínajú malých pašov. A veľmi skoro si aj v škole povedia čo robiť chcú a čo nie. Do školy chodia bez toho, aby im niekto presvedčivo vysvetlil, prečo je to potrebné. A tak jediný druh rešpektu, ktorý si v škole môžu získať je taký, ktorý si vydobyjú násilím. Už desaťroční na spolužiakov vyvíjajú nátlak, berú im peniaze, kopú ich. Zakrátko nasledujú tvrdšie útoky sprevádzané vyhrážkami. Keď majú zhruba 13 či 14 rokov, pripoja sa k nim aj sexuálne narážky.

Ak chcete priviesť mládež späť na správnu koľaj, musíte na palubu dostať aj rodičov. Ak sa to nepodarí, tak sa vlak pre škôlky, školy, súdy pre mladistvých, políciu, súdnictvo, a hlavne pre zvyšok spoločnosti rúti rovno do záhuby. V Berlíne je vraj 80% mladistvých násilníkov tureckého alebo arabského pôvodu. 

Keď autorka príležitostne cestuje MHD, niekedy ide vyletieť z kože keď vidí, ako sa správa najmä moslimská mládež. Hovoria vlastnou tureckou nemčinou a v určitom okamihu začnú provokovať, len tak, bez toho, aby sa na niekoho špeciálne zamerali. Hlasno a zrozumiteľne začnú vykrikovať: „Zasraní Nemci,“ alebo: „Posraná krajina.“. A to sú ešte naozaj slabé výrazy. A čo spravia cestujúci? Nič. Iba alibisticki hľadia do zeme. Nikto, naozaj nikto im nič nepovie. Ľudia sa boja. Správy sú, koniec koncov, plné bitiek v metre. Alebo ešte horšie. Ďalej presne citujem autorku: „Ponechávame im bez boja zvrchovanosť nad územím, a tak len posilňujeme ich nevhodné správanie.“... „Toto dominantné správanie má vyjadrovať len jedno – silu. Navonok to znamená: My tu vládneme, a vnútri: Som alfa samec.“... „A pri ďalšej potýčke sa pokúsia hranice posunúť o kúsok ďalej – ako v hre“ „Toto správanie nevyvolávajú len nekontrolovateľné hormóny, ale aj pevné predstavy, rodové tradície a archaický svetonázor.“... „Násilie pre mladistvých páchateľov je niekedy aj volaním o pomoc. Zúfalo hľadajú uznanie“... „Existencia stratených mladých ľudí môže prerásť do tragédie, ktorá sa dotkne každého jedného z nás. Túto drámu pozorujem čoraz častejšie už dnes. Najmä tam, kde sa stretávajú archaické názory a rozbité sny.“... „Prečo je pre imigrantov z prevažne moslimských krajín mierumilovné riešenie problémov nemožné? Dôvodom je zdrvujúca sila ich rodín. Osobitne pre ženy je takmer nemožné osamostatniť sa. Opäť, ide o kultúrne prostredie v ktorom musíme hľadať korene problémov.“

Už v apríli 2006 vtedajší spolkový prezident Severného Porýnia-Vestfálska povedal to, čo mnohí Nemci stále nechceli pripustiť: Integráciu sme dávno prespali. Každý jeden z nás sa mal vtedy prebudiť... Spolková republika nezosilnela po vojne ekonomicky len tak z ničoho nič, ale zásluhou neobyčajnej pracovitosti a umu samotných Nemcov, ktorí pri tom chtiac-nechtiac cítili svoju výnimočnosť. V takejto atmosfére úspechov neexistoval žiadny dôvod, aby Nemci spochybňovali, pre niekoľko cudzincov, svoju jedinečnosť, svoje myslenie, postoje, spôsob života, spoločenské normy a pod. Všetko klapalo... 

 Pokračovanie v druhej, záverečnej časti.

Zdroj:

Tania Kambouri: Deutschland im Blaulicht – Notruf einer Polizistin, PIper Verlag GmbH, München/Berlin 2015

Slovenský preklad „Nemecko očami policajtky / Tiesňové volanie", vyšiel vo Vydavateľstve TATRAN 2016, Vydanie I. 

Marcel Burkert

Marcel Burkert

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  401
  •  | 
  • Páči sa:  52x

Bývalý VIP bloger, od 19.11.2021 síce nie zmazaný, ale umlčaný. Viac v článku „Tak ste ma tu umlčali". Okrem toho aj bežec na dlhé trate a dekonšpirátor; teda má za to, že za zlom vo svete nie sú Židia, ani tajné spolky a dokonca ani USA, ale nadvláda rozumu nad citom, resp. prepestovaný rozum, absolútna neznalosť zmyslu života, duchovná lenivosť. Neschvaľovateľ ruskej okupácie Ukrajiny, kritik socializmu s „ľudskou tvárou", aktívny skeptik poukazujúci na nebezpečenstvá vyplývajúce zo pseudohumanizmu, fanatického multikulturalizmu. z totálne prekrúteného učenia proroka Mohameda jeho následovníkmi, širenia ich politickej ideológie pod maskou náboženstva, slepej viery v toto učenie zo strachu pred fanatikmi, alibizmu moslimských a tiež európskych lídrov, ktorí otvárajú dvere tejto "novej" totalitnej ideológii. Zoznam autorových rubrík:  Očkovanie a Covid ZdravieDuchovné otázkyRómska otázkaMuž a ženaŠkolstvo a výchovaIslam a zahraničná politikaOchrana prírodyEnvironmentálna kriminalitaPolícia s.r.o. pátraDúbravka, BratislavskoPotulky D. Kobylou a okolímPotulky BratislavouPotulky Slovenskom a ČRPotulky RakúskomPotulky EurópouPotulky IslandomPotulky USAPotulky Afrikou a ÁziouPolitika a spoločnosťEkonomikaMarenie výkonu cestnýchkontrolMaratóny experimenty 1992-2009Šport inakNadávať na USARusofilom a socialistomSpravodlivosť & NesúdnosťVýroky na zamyslenie 2/2016

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu