Zákonov prírody, resp. Zákonov stvorenia. Tie sa nepýtajú na názor človeka, čo s jemu zdá alebo nezdá prirodzené. To človek by sa mal pýtať, či to, čo robí, je naozaj prirodzené, teda v súlade s Prírodnými zákonmi, resp. snažiť sa ich spoznať, keďže je súčasťou prírody, stvorenia, v ktorom zjavne vládnu neochvejné zákonitosti, zákony. A v prípade, že sa s nimi teoreticky oboznámi, mal by sa usilovať poznať ich na vlastnej koži; t.j. pozorovať svet a dianie okolo seba cez tieto zákony, a takisto ich vyhodnocovať z hľadiska toho, čo doposiaľ sám v živote prežil a prežíva, či skutočne pôsobia, a ak áno, tak ako. A keď sa presvedčí, že ONY skutočne existujú a bez akýchkoľvek výnimiek nepodplatiteľne dokonale pôsobia vždy a všade, je na človeku, či svoj život, svoje myslenie a konanie im prispôsobí, alebo nie. Má na výber. Samozrejme s poznaním, že Zákony prírody sa jemu prispôsobovať nebudú. Rovnako ako sa mu neprispôsobuje napr. neochvejné striedanie sa ročných období. A ak sa on neprispôsobí Zákonom, následky tohto neprispôsobenia môžu byť pre neho dosť nepríjemné až zraňujúce. A ak si človek myslí opak, potom je to podobné tomu, akoby si namýšľal, že mu v zime bude vonku teplo bez toho, aby prispôsobil svoje oblečenie chladnému počasiu.
Pred následkami nerešpektovania Zákonov prírody nie sú ušetrení ani tí ľudia, ktorí ich nepoznajú. Dokonca aj v pozemskom zákonodarstve platí zásada, že neznalosť zákonov neospravedlňuje. Človek by však mal poznať nie len hlavné zásady pozemských zákonov, ale aj tých, ktoré sú nad nimi. Minimálne z toho dôvodu, aby si neškodil, aby neutŕžil "zbytočné" rany.
Príkladov pôsobenia Zákonov stvorenia je nespočetne veľa. A takisto možností na ich pozorovanie. V každej chvíli. Napr.: Nemôžme sa poriadne nadýchnuť bez toho, aby sme najprv poriadne nevydýchli, teda niečo dali.
A jedným z mnohých príkladov potvrdzujúcich neochvejné pôsobenie Zákonov prírody, a to sa už dostávame k otázkam z názvu článku, je prirodzený odpor ešte neskazených detí, teda detí v útlom veku, voči telesným nežnostiam, ktoré im preukazujú, alebo lepšie povedané vnucujú dospelí.
Deti sú totiž na rozdiel od dospelých prirodzené. Až do času kým ich o prirodzenosť nepripravia dospelí, ktorí majú na všetko neprirodzené, čo robia, množstvo výhovoriek a pokrytectva.
A tak sa ani nemôžme diviť, že deti si časom na tieto neprirodzené nežnosti zvyknú, resp. naučia sa ich znášať.
Veď to robí každý..., tak prečo byť iný, iná?...
Úprimne, komu z nás je príjemné prijímať tzv. bozky priateľstva od svojich príbuzných? A to sme len u blízkych príbuzných. A čo bozky od svojich krstných a pod., ktorých sme v živote videli menej krát ako máme prstov ne jednej ruke, ktorých vidíme len raz za čas na nejakých svadbách či pohreboch? Je vám príjemné sa s nimi bozkávať? Alebo to robíte len preto lebo sa to „sluší“ a robia to tak všetci?
A postúpme ešte o krok ďalej - bozky „priateľstva“ a bozky „úcty“ v zmiešaných pracovných kolektívoch pri oslavách dajme tomu „veľavýznamných“ menín. Mne osobne je nepríjemné ak sa na to čo i len dívam, ak vidím tie oslavované „obete“, ktorých v priebehu pár minút poobozkuje 15 cudzích ľudí, s ktorými by si v bežnom živote najčastejšie nemali ani len čo zmysluplné povedať.
A ešte nepríjemnejšie mi je, ak mám byť tou „obeťou“ ja sám, ak ma „chcú“ bozkávať, teda prejavovať mi telesné nežnosti moje kolegyne (a je jedno či ide o kolegyne viac, alebo o kolegyne menej príťažlivejšie). Dôvod prečo to „chcú“ robiť je naozaj „opodstatnený“: lebo mám meniny alebo narodeniny. Úmyselne píšem slovo „chcú“ v úvodzovkách.
A vrcholom neprirodzenosti je v tomto to, keď ženám v pracovnom kolektíve gratulujú muži a tieto sami od seba nastavujú svoju tvár, aby im kolegovia prejavili telesné nežnosti. Lebo sú tak rokmi „naučené“. Majú to už zautomatizované, bez toho aby si uvedomovali čo vlastne robia. Citlivejší muži sú v takýchto prípadoch v riadnych rozpakoch. Lebo odmietnutie pobozkať už nastavenú tvár cudzej ženy očakávajúcej bozk môže takúto ženu hlboko uraziť až raniť.
Vráťme sa ale k deťom, a k tomu čo je prirodzené/neprirodzené. Deti, ktoré sú veľmi zahrňované, alebo lepšie povedané „obťažované“ príbuzenskými nežnosťami, majú nezdravý výzor. Skúste si to, ak máte možnosť, všímať. Dieťa si pomaly na to zvyká, a potom cíti túto potrebu zo zvyku.
Bozk otca dospievajúcej alebo dospelej dcére ostáva v každom čase bozkom dvoch pohlaví. A to i napriek najsilnejšiemu sebaklamu. Nie inak je tomu pri matkinom bozku synovi. Ide o pokus pokriviť Prírodné zákony, olúpiť ich o ich nádhernú a jednoduchú prirodzenosť.
Záver:
Človek by si mal Prírodné zákony ctiť, prispôsobiť sa im a to vo všetkom, aj vo svojich zvykoch. A všade. Aj vo svojich rodinách, pracoviskách atď., a to v myslení aj v konaní.
Bez toho, aby bol človek vo všetkom prirodzený v tom najčistejšom slova zmysle, len sotva môže byť v živote šťastný. Kto však chce, môže sa o to pokúšať aj bez toho. Ak mu na šťastí záleží. Na skutočnom šťastí. A ak naozaj áno, možno si pritom raz uvedomí, na základe vlastných prežitkov, že ani jedna neprirodzenosť nemôže zostať bez následkov.
Človek by mal byť prirodzený. A v otázke bozkávania sa s cudzími ľuďmi nám ako príklad prirodzenosti môžu slúžiť deti v útlom veku.