Mnohí rodičia si myslia, že dieťa, ktoré sa im narodí je ich majetkom, alebo akýmsi poddaným. Ako si ináč vysvetliť to, že sa mu často krát snažia nanútiť svoje náboženské presvedčenie? Celá snaha o podmieňovanie dieťaťa ako kresťana, moslima, budhistu atď. je zvrátená. Ide o akýsi druh zotročovania. Pritom je známe, že ak sú deti vychovávané zlým spôsobom, potom ide celé ľudstvo zlým smerom. Takéto vnucovanie má sotva niečo spoločné so zdravou výchovou. Tým ale nechcem povedať, že deti majú byť vedené k materializmu. K vyšším hodnotám a napokon aj k Bohu sa dajú viesť aj bez toho, aby sme im vnucovali náboženské dogmy, ktorým nerozumejú ani dospelí, resp. aby sme im vnucovali slepú vieru. Tým zďaleka netvrdím, že Boh má byť deťom zamlčiavaný. Minimálne na Vianoce sa s tým pojmom stretnú.
Rodičia si neuvedomujú, že im v dieťati bola len dočasne zverená slobodná bytosť, resp. duch a to do času, kým tento sám nenadobudne schopnosť kráčať týmto pozemským životom sám. Pokiaľ ho dajú len pokrstiť, na tom nič zlé nie je, ale ak ho nútia chodiť na náboženskú výchovu, ku ktorej vo všeobecnosti nemajú ani ten najmenší vzťah, tak to hraničí s duchovným znásilňovaním. Dieťa sotva môže chápať náboženské veci o ktoré sa prú dokonca aj samotní teológovia. Nechápe ani mnohé oveľa jednoduchšie veci.
Tak sa ochromuje a ubíja sa v ňom duchovná sloboda, prirodzená zvedavosť a skúmavosť do tej miery, že ak dospeje, bude mať problém dívať sa na duchovné veci nezaujato. Nebude mať už ani chuť hľadať pravdu, lebo si bude myslieť, tak ako jeho rodičia, že už ju našiel - vo svojej náboženskej obci. Postačí mu slepá viera. Aj keď maximálne jediná cirkev na tomto svete môže mať kľúče od nebeskej brány. Skôr ale žiadna, aj keď si to niktorá z nich nemyslí. S veľkou pravdepodobnosťou sa tak v dospelosti takéto dieťa stane veriacim zo zvyku, zo strachu alebo z vypočítavosti, alebo zanevrie na vieru, lebo si povie: ak je boh taký, akého mi vyobrazili rodičia a náboženská výchova, tak potom nestojí za to, aby sa v neho verilo.
Čo znamená byť kresťanom, moslimom, hinduistom atď. ak to nie je naša voľba? Akú to má hodnotu? Nerešpektujeme naše vlastné deti a potom sa čudujeme ak oni časom nerešpektujú nás a hodnoty, ktoré vyznávame. Tým samozrejme nechcem povedať, že deťom máme všetko dovoliť. Poukazujem na to, že im často krát vnucujeme slepú vieru a potom sa čudujeme kam sme sa to dostali a kam to speje.
Pokrstenie samo o sebe človeka nerobí veriacim. Nie to ešte úzko špecializovaným na určité náboženské vierovyznanie. Mám 3 starších žijúcich súrodencov, ktorí okrem krstu majú aj sväté prijímanie. Všetci sú, pokiaľ viem teraz materialistami, resp. otázky medzi nebom a zemou ich vôbec nezaujímajú. Ja ako jediný z nich som mal, teraz to už môžem hádam povedať, to šťastie, že som nemusel chodiť do kostola (Bolo to asi preto, lebo som sa narodil neplánovane, matka mala bez mála 42 rokov, a už asi nemala toľko energie aj mňa uháňať na náboženskú výchovu a do kostola). Napriek tomu ja jediný z nich som veriaci. (Dokonca na rozdiel od mnohých oficiálnych veriacich s vierovyznaním vôbec nepochybujem o Božej spravodlivosti, keďže počítam s tým, že jeden pozemský život nie je našim celým bytím). Ako mi toto vysvetlia zástanci náboženskej výchovy detí?
(Pamätám si, keď mi môj otec, ktorý je mimochodom ateistom, ako chlapcovi raz povedal: "Keď spravíš niečo zlé, v živote sa Ti to vráti desať násobne." Povedala mu to jedna pani, ktorú si vážil, a asi preto tomu vtedy uveril a referoval ďalej. To bol jediný prípad "náboženskej výchovy", akú som od neho kedy zažil. Ale z toho "mála" som v ďalších rokoch možno vyťažil ďaleko viac, ako by som bol vyťažil z klasickej náboženskej výchovy).
Možno to niekto nazve ako navádzanie, ale nedá mi pri tejto príležitosti nepovedať, keď je to aktuálne, že pri tomto sčítaní obyvateľstva som si najprv do kolónky „náboženské vyznanie" zaznačil „bez vyznania", lebo lepšia možnosť sa nenúkala. O chvíľu som to ale preškrtol, a uviedol som do položky „Iné": „Veriaci bez náboženského vyznania", a u svojich detí, po dohode s manželkou, kolónku „Náboženské vyznanie" nevyplňujme, resp. škrtáme z nej pôvodné označenie, že naše deti sú bez vyznania. Jednoducho zatiaľ sa ešte neprejavili. Možno pri budúcom sčítaní, ak ho dožijem, v hárku pri bode "Vierovyznanie" nájdem aj tretiu možnosť.
PS.: Komu ide o to, umelo zvyšovať preferencie svojej náboženskej obce, má k tomu pri sčítaní obyvateľstva príležitosť prihlásením svojich detí k svojmu vierovyznaniu, aj keď tieto sú vo svojej podstate pohanmi. Mal by však mať na pamäti, že malé deti, aj keď sú nevedomé, ich prechodná nevedomosť je možno sto krát lepšia ako tzv. vedomosti, lebo osoba, ktorá má "vedomosti" často krát iba skrýva svoju nevedomosť za slová, teórie, ideológie, dogmy, alebo za svoju slepú vieru. A s tým sa dál len ťažko niečo robiť. Dieťa nemusí vyprázdňovať svoj pohár "vedomostí"; samozrejme, pokiaľ mu ho sami nenaplníme všelijakými brakmi, ktorým ani sami nerozumieme.