V r. 2006 zas nové vedenie výmenu funkcionárov odôvodňovalo tým, že boli málo razantní (rozumej kovbojskí). Terajšie vedenie polície kádrov môže kľudne a s čistým svedomím... odôvodniť tým, že pôvodné kádre síce nemali najmenší problém stotožniť sa aj s novým vedením, boli aj dostatočne razantné, ale nie tam, kde by mali byť...
Samozrejme, je žiaduce vymeniť funkcionárov polície, ktorí poklonkovali tej ktorej vláde, resp. strážili nedotknuteľnosť či nestíhateľnosť vyvolených Rovnako je potrebné, aby polícia bola apolitická. Ale to bez apolitickosti ministra vnútra ako takého nikdy nepôjde.
Jeden z názorných príkladov „apolitičnosti" Policajného zboru" je prípad Hedvigy Malinovej. Pri danom systéme sa ani netreba veľmi čudovať, ak dotyčný funkcionár dovolil tým, ktorí mu darovali funkciu, aby policajný prezident s ministrom vnútra tento prípad v médiách predčasne komentovali pričom nie len že viacmenej zmarili objektívne vyšetrovanie ale aj nepriamo obvinili osobu, ktorej ani nebolo doručené žiadne uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, proti ktorému je prípustná sťažnosť. Táto sa ani nemohla brániť proti daným vyjadreniam ministra vnútra a policajného prezidenta, ktorí ako právnici kvôli „vyššiemu záujmu" úplne odignorovali základnú zásadu trestného práva, ktorá hovorí o tom, že pochybnosti svedčia v prospech obvineného. Alebo o nej nebodaj nevedeli? Ale veď túto z filmov pozná aj nejeden ôsmak ZŠ. Že táto zásada platí aj na Slovensku, o tom svedčí fakt, že H. Malinová ani po takmer 4 rokoch od ministrovho „objasnenia" prípadu nebola ani len obžalovaná, nie to odsúdená. (Neviem či vôbec bola oficiálne obvinená). Ktorý vyšetrovateľ, alebo jeho bezprostredný nadriadený by také niečo ministrovi vnútra odoprel?
Je ťažko predstaviteľné, že nejaký vyšetrovateľ po takomto mediálnom objasnení prípadu zo strany ministra vnútra si dovolí získavať prípadne aj také dôkazy, ktoré by spochybňovali ministrom preferovanú vyšetrovaciu verziu, resp. ministrove podozrenia. Veď by ministra zosmiešnil! To by mu jeho najbližší nadriadení sotva dovolili. Na druhý deň by "neposlušného" riaditeľa bez problémov mohli odvolať a nahradiť "perspektívnejším" kádrom; takým, čo sa vie stotožniť! Zrejme by takýto nadriadený svojmu vyšetrovateľovi preto vysvetlil, aby si Smer dokazovania radšej nechal projít hlavou a aby pochopil, že jsou na stejný lodi...
Nie je sa čomu čudovať. Veď funkcionárom polície sa v r. 2007 radikálne zvýšili príplatky za riadenie. Kto vie, či účelom tohto zjavne neprimeraného zvýšenia príplatkov nebolo ešte výraznejšie zvýšenie servilnosti funkcionárov polície voči politickej moci. Ak napr. riaditeľ odboru, ktorý riadi často krát len pár ľudí, k čomu mu ešte niekedy vypomáha samostatný zástupca, alebo najčastejšie dvaja vedúci oddelení, berie tuším v 8. platovej triede k funkčnému platu príplatok za riadenie cca 500 EUR je zarobené na to, že urobí všetko možné aj nemožné, aby sa zubami nechtami na stoličke udržal a aby nepodráždil svojich nadriadených, nie to ešte politikov čo sú pri moci mysliacich si že oni môžu všetko. Nepostaví sa proti rozhodnutiam svojich nadriadených, nech by boli akokoľvek v rozpore so službou občanom alebo zneužívajúce postavenie verejného činiteľa. Sklopí hlavu. Veď títo ho môžu kedykoľvek bez väčších problémov vymeniť. A kto by chcel prísť o takúto riadiacu funkciu, kde okrem riadenia sa nemusí robiť nič iné a popri tom brať takýto príplatok za riadenie? (Vo všeobecnosti funkcionár nemá pridelené prípady, ktoré by musel sám riešiť, a ak ich aj niektorý má, tak len symbolicky, zďaleka nie toľko, čo jeho podriadení. Napriek tomu berie príplatok za riadenie, aj keď za toto už dostáva svoj funkčný plat.) Nehovoriac o osobnom príplatku, ktorý má funkcionár vo všeobecnosti dva alebo tri krát vyšší než je priemer u jeho podriadených, o dosť vyšších odmenách a vyššej platovej triede.
Môže sa niekto v danom systéme čudovať, ak pre funkcionárov kriminálnej a justičnej polície, špecializovaných policajných úradov a zložiek je najdôležité šperkovanie a manipulovanie štatistík trestnej činnosti, aby táto mala stúpajúcu objasnenosť, hoci aj menej závažnej kriminality, a netrápi ich riešenie nejakých závažných káuz, ako boli napr. nástenkový a emisný tender? Prečo polícia a prokuratúra v nich nekonali z úradnej povinnosti, ale čakali na podnet občana, aj keď o týchto podozreniach už dávno vedeli z médií? Je tragikomické, ak všetky veľké kauzy tých, čo sú pri moci odhaľujú výlučne len novinári, ktorí nedisponujú na rozdiel od polície žiadnymi informačno-technickými prostriedkami atď. Je smutné, ak takéto odhalenia nerobia tí, ktorí sú na to určení, majú na to dostatok ľudí a prostriedkov a sú aj za to slušne platení.
Kádrový profil policajného funkcionára
Je všeobecne známe, že na najvyššie policajné funkcie našej polície sa dostávajú výlučne stranícke nominácie. Čo v právnom štáte, ako je Slovensko, zas až tak veľmi nevadí, keďže zhruba všetkým politickým stranám ide o službu občanom...
Ale povedzme si niečo aj o ďalších lukratívnych policajných funkciách, resp. miestach a teplých miestečkách a hlavne o typoch osobností, ktoré ich už dve desaťročia obsadzujú, resp. ktorými sú obsadzované.
Takže v druhom slede, ktorý nasleduje po vyššie uvedených, výlučne straníckych nomináciách, to sú:
a) kamaráti, alebo ľudia tváriaci sa ako kamaráti, pochlebovači,
b) známi, ktorí ale vedia byť lojálni,
c) známi známych, alebo mocnejších. Tieto nominácie sú prísľubom do budúcnosti z hľadiska revanšovania sa. Boli do funckie dosadení niekým kto sa v štruktúre moci nachádza nad tým stupňom, ktorý by inak, ak by tu nebol "vyšší záujem", rozhodol o svojich vlastných nomináciách čisto podľa vlastného gusta,
d) jedinci, o ktorých bude reč nižšie.
Pár slov k prvým dvom skupinám:
V mnohých prípadoch ide o ľudí, ktorí sa často krát snažili byť kamarátmi s tými, ktorí už na funkciách boli, alebo mali nábeh stať sa funkcionármi. Aj, alebo hlavne preto s nimi pestovali umelé kamarátstva. Často krát im imponovali, pritakávali, aj keď vnútorne s nimi nesúhlasili. Skrátka išlo o pestovanie čo najlepšieho dojmu u tých, ktorí by v budúcnosti mohli meniť ich kariérne osudy.
Často krát zároveň ide o zberateľov známostí (namiesto známok, autíčok, starých hodín...),riťolezov, či ľudí, ktorí pre funkciu sú schopní zaprieť alebo zapredať hoci aj svoje vlastné svedomie. Veď napokon, načo im v takto fungujúcej polícii bude, že? Alebo sa mýlim? Neraz ide o ľudí, česť výnimkám, ochotných urobiť takmer čokoľvek pre nadriadeného alebo politickú elitu, ktorú tento nadriadený na darovanej funkcii nepriamo zastupuje. Takmer vždy ide o ľudí, ktorí tiež vedia mlčať o nekalých praktikách, ak je treba (doposiaľ neviem kde sa k tomu školia).
Pár slov k skupine d) :
Občas sa stane, že sa na policajnú funckiu dostane osoba, ktorá nepatrí do prvých troch spomínaných skupín. Avšak platí, že ide o najnižšie funkcie a s tým, že títo funkcionári majú krátku životnosť ak:
- ak nepochopia a nebudú rešpektovať, že v tomto štáte existujú rovní a rovnejší, resp. že na určitých ľudí sa vzťahuje trestno-právna nedotknuteľnosť,
- ak sa nestotožnia s mnohým zvrátenosťami, ktoré okolo seba vidia, a ktoré by chceli zo svojej novej pozície riešiť proti vôli mocných a mocnejších, ktorí tieto zvrátenosti dlhodobo tolerovali, alebo ktorým dokonca vyhovovali,
- ak nebodaj skritizujú, hoci aj opodstatnene, niečo zásadnejšie, čo robí, alebo vymyslel niekto vyšší a za čo tento vyšší neraz zhrabol mastnú odmenu (napr. nefunkčná reorganizácia policajných zložiek, deravý hodnotiaci systém, a mnoho iného),
- ak nebudú poslušne plniť hoci aj nezmyselné pokyny nadriadených,
- ak budú mať výhrady proti tomu, aby ich vlastní podriadení sa zaoberali preverovaním takých podnetov alebo vecí, ktoré dostali ako objedávku z politických kruhov, aj keď na dané preverovanie nie sú vecne príslušní, alebo budú mať výhrady proti tomu, aby podnety papalášov sa riešili v nadštandartnom režime, na úkor iných, závažnejších prípadov, nehovoriac o tom, že podnety papalášov sú väčšinou vyložené hovadiny.
Toto sú hlavné východiská a predpoklady, ktoré nádejný policajný káder musí mať v sebe, ak chce spĺňať kritériá na to, aby sa stal úspešným a perspektívnym policajným kádrom.
Žiadne výberové konania. Zabudnite. Načo???... A ak, tak len formálne.
Asi pritom zvlášť netreba spomínať, že odborné schopnosti sú tu až druhoradé. Aj keď tým nechcem povedať, že na funkciách sedia len blbci. Nie, môže ísť aj o skutočných odborníkov a šikovných manažérov, ale s tým, že títo museli postupovať podľa vyššie načrtnutého návodu, ak chceli naplniť svoje ambície.
A na záver by som rád kompetentným položil jednu opovážlivú otázku: na akom mieste dôležitosti pri rozhodovaní o tom, kto policajný funkcionár bude a kto nie, figurujú kvality ako čestnosť a rovná chrbtica?
[/content]
