Kritici samostatého Kosova - môžte sa aj mýliť?

Autor: Marcel Burkert | 14.2.2010 o 7:30 | (upravené 5.2.2019 o 19:20) Karma článku: 4,49 | Prečítané:  1381x

17. februára 2008 kosovský parlament schválil deklaráciu, ktorou sa Kosovo oficiálne vyhlásilo za samostatný multietnický a demokratický štát. 

V tej dobe mi to pripadalo tak, akoby bolo "v móde" samostatnosť Kosova odsudzovať. Aj keď som názor na to nemal, povedal som si, že to predsa nemôže byť tak čierno biele ako to drvivá väčšina vnímala a vníma. Vrátane (alebo s prispením?) našich politikov, ktorí neraz účelovo sledujú väčšinové názory a nálady podľa ktorých sa riadia. Preto som si dovolil, ak dovolíte, zosumarizovať aj opačné pohľady na vec, resp. protiargumenty, ktoré sa v rozšírenom odsudzovaní samostatnosti Kosova takmer úplne strácajú.

Najprv, v kurzivách, uvádzam 8 najčastejšich argumentov odporcov samostatnosti Kosova, za nimi potom nasledujú vybrané argumenty druhej strany:

1. „Samostatnosť Kosova je hrubé porušenie medzinárodného práva, keďže "neboli naplnené základné medzinárodno-právne predpoklady na vznik takéhoto štátu". Situácia, keď má jedno etnikum dva štáty je nezmysel." (predseda vlády)

„Ficovo vyjadrenie je nezmyslom a pre odpoveď netreba chodiť ani tak veľmi ďaleko. Aké etnikum obýva susedné Rakúsko? Vari Marťania?!" Nemci sú štátotvorným etnikom v štyroch európskych krajinách: Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku a Lichtenštajnsku. Rumuni majú Rumunsko a Moldavsko, ktorého obyvateľov sa komunisti snažili presvedčiť, že sú Moldavčania. Gréci majú Grécko a Cyprus. Ešte aj Srbi a Chorváti sú okrem svojich domovín štátotvorným národom v ďalšej krajine - Bosne. A to sa ani nepýtam, koľko je vo svete "bielych" anglicky hovoriacich krajín, kde tvoria aj po vylúčení USA väčšinu potomkovia prisťahovalcov z Britských ostrovov."

 

2. "Je rozdiel medzi národom a národnostnou menšinou. Národnostná menšina nemá nárok na sebaurčenie."

„Tu zostáva nezodpovedaná otázka: Prečo samostatnosť? Čo tie desaťtisíce mŕtvych Kosovčanov, po akciách srbskej armády? Ako keby si ich voľakto vymyslel, ako keby to nebola národná genocída."

"Pád železnej opony, znamenal aj to, že sny srbských komunistov, ktorí na čele s Miloševičom dúfali, že po Titovej smrti „ovládnu" Juhosláviu a vybudujú z nej „Srbosláviu", sa nenaplnili. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa predtým jednotná krajina postupne rozpadá a srbských nacionalistov, ktorí nahradili bývalé komunistické kádre, stíha jedna porážka za druhou. Jednou z posledných je osamostatnenie sa Kosova."

3. "Kosovo je Srbské!", alebo "Spýtajte sa historikov!"

„Na Slovensku je vo všeobecnosti zaužívaný postoj, ktorý  je postavený na ilúzii, že Kosovo je historickou domovinou Srbov, ktorú im Albánci aj za pomoci „vždy zradných Američanov", ukradli." V tomto smere však jednostranný postoj preferujúci srbské právo na Kosovo je viac než problematický. Ako uvádza oxfordský historik Noel Malcolm, „Srbi začali osídľovať územie Balkánu začiatkom 7. storočia. Ich mocenské centrá však boli mimo územia Kosova, ktoré ovládli až začiatkom 13. storočia." Je isto naivné sa domnievať, že na území, ktoré bolo od Antiky vždy niekým obývané, by v tom čase nik nežil. Tak aj „nárok na Kosovo, ako kolísku Srbov" je viac než neopodstatnený. Za klamstvo môžeme označiť aj to, že Albánci sa do Kosova dostali a ako s radosťou tvrdia mnohí zo Slovákov sa tam „premnožili", až koncom 20. storočia. Dovtedy vraj, podľa nich, bolo Kosovo etnicky Srbské. Omyl. Lož! Historik Malcolm, a v tomto nie je jediným, hovorí: „Kosovo zostalo súčasťou Osmanskej ríše až do dobytia srbskou armádou v roku 1912. Srbi toto označujú ako „oslobodenie"; ale takto to vnímali najmä Srbi, ktorí tvorili 25% populácie (!). Väčšinoví Albánci nevítali srbskú nadvládu a považovali to za „podrobenie."

4. „Kosovskí Albánci nie sú národ (B. Zala)."

„Je to asi taká pravda ako, že lužický Srbi nie sú národ."

5. „V prípade Kosova sú Albánci "moslimizovaní Slovania"."

„Podpredseda vlády pre ľudské práva si zjavne poplietol Albáncov s Bosniakmi."

6. "Ten štát by sa mohol nazývať "Drogovo" ("najväčší Slovák" - J. Slota)

„Kde sú dôkazy, že obyvatelia Kosova a ich politici páchajú zjavne viac trestných činov ako je to v iných východoeurópskych krajinách? Ako by sa nám páčilo, ak by vnímavý demagóg zo Západu pred vstupom SR do EÚ nazval Slovensko napr. „Únoscovo"?" „Je isto zaujímavým fenoménom, že Slováci, ktorí v lete radi navštevujú chorvátske pobrežie či raftujú na slovinských riekach neustále romanticky stoja na strane Srbov. Sentimentálnej lásky k Srbom sa nevzdali ani po tom, čo napadli Slovinsko, viedli vojnu proti Chorvátom a v ničení sa sústredili najmä na ekonomiky turistické centrá. Obviňovania  Kosovčanov z rôznych nekalých skutkov majú za cieľ v našom prípade oživenie tzv. maďarskej karty. Rôzne podoby toho môžeme nájsť aj v iných krajinách, ktoré s krikom protestujú proti samostatnosti Kosova."

7. „Kritici prirovnávajú vyhlásenie samostatnosti Kosova a rokovania, ktoré jej predchádzali k Mníchovskej dohode."

„Nejde o prílišné zjednodušenie? Existuje medzi týmito udalosťami nejaká podobnosť? Jediným je azda fakt, že tak ako Československo na jeseň 1938 prišlo o časť svojho územia, tak aj v prípade Srbska došlo k strate štátneho územia. Iní sú však aktéri, podieľajúci sa na tomto procese, spôsob straty územia, v neposlednom rade aj jeho príčiny.  Zástupcov vtedajšieho Západu možno smelo označiť za zradcov a zbabelcov, egoistov hľadiacich predovšetkým na vlastné záujmy a pod. V prípade Kosova je však situácia iná. Nik tu kvôli vlastnej bezpečnosti nezradil svojich spojencov. Kľúčovým aktérom tu však bol nedemokratický režim S. Miloševiča, potláčajúci práva občanov Kosova, ktorého v tomto podporovalo, demokracii sa vzďaľujúce Rusko (riešiace podobné problémy ako Srbsko) a tiež štáty, ktoré obdobne ako srbský „patrone" trpia nedostatkom demokracie a empatie k právam menšín žijúcich na ich území (nemyslím len etnických)."

„Opäť ide o súboj demokracia verzus autoritatívne režimy. Túžba po spravodlivosti, právach a slobode naráža na centralizmus, aroganciu moci a absolutizáciu moci v rukách  väčšiny. V prípade Kosova, na rozdiel od Mníchova 1938, vyhrala demokracia a sloboda."

„Na margo spôsobu. Málokto pochybuje o tom, že Mníchovská dohoda bola diktátom a rozhodnutím, ktoré sa udialo bez vedomia dotknutej strany t.j. Československa. V prípade Srbska a predtým Juhoslávie to však bolo úplne inak. V tomto prípade je vidieť dlhoročnú snahu politických reprezentantov Kosova (tak pred rokom 1989, ako aj po tom) a medzinárodného spoločenstva o politickú dohodu, ktorá by Kosovu garantovala status autonómie a z toho plynúce práva. Neochota Srbov participovať na rokovaniach a na druhej strane realizácia politiky, ktorá čoraz viac okliešťovala práva nesrbského obyvateľstva Kosova, či vyvolávanie regionálnych konfliktov, viedli k neochote občanov Kosova ďalej zotrvať v štátnom útvare, v ktorom dominovalo srbské obyvateľstvo. K tomu sa ešte dominantné etnikum neustále dopúšťalo krívd na menšinách obývajúcich Kosovo. Vyhlásenie nezávislosti tak bolo logickým riešením."

„Na margo príčin. Československo prišlo o svoje územie obývané nemeckým (a maďarským etnikom) z dôvodu chamtivosti Nemecka, ktoré spolu s Maďarskom olúpili Československo o územie. Osamostatnenie sa Kosova však nebolo na úkor demokracie a nesmerovalo k pripojeniu tohto územia k štátu, ktorého by sme mohli, podobne ako medzivojnové Nemecko, označiť za agresora (chamtivca). Práve naopak. V Kosove išlo prirodzený dôsledok javov spojených s pádom autoritatívneho režimu Juhoslávie, resp. jeho komplikovanej transformácie, ktorá so sebou v prípade etnicky zmiešaných štátov prináša riziko rozpadu týchto štátnych útvarov. Po druhé, bolo osamostatnenie sa Kosova jedným z dopadov vojenskej porážky, obdobne tak prišlo o svoje územia po roku 1918 Rakúsko-Uhorsko, Pakistan o Bangladéš v roku 1971 a mnohí ďalší porazení. Výčitky a hrozby by tak nemali „padať na hlavu" Kosovčanov a medzinárodného spoločenstva, ktoré uznalo ich legitímne požiadavky, ale na tých, ktorí v Juhoslávii aj po roku 1989 preferovali nedemokratické formy vlády, resp. vohnali Balkán do nezmyselných vojen, odohrávajúcich sa v 90. rokoch minulého storočia."

8. „Kosovo „nikdy" neuznáme! Hrdo hlásajú politici v Španielsku, Grécku, na Cypre a Slovensku a hlavne ruský „patrone" a čínsky „komunistický kapitalisti". Všetci zhodne apelujú na to, že nezávislosť Kosova bude precedensom pre ich menšiny, že to vyvolá vlnu vyhlasovania nezávislosti, ktorá sa preženie naprieč modrou planétou. Varujú pred pretekmi, „Kto vyhlási najmenší štát"."

„Menšiny, najmä v krajinách EÚ, toto tvrdenie odmietajú. Precedensom Kosovo nie je a nebude. Nemôže byť.  V západných demokraciách to nie je možné. Predovšetkým preto, že etnické menšiny, ktoré sa v daných štátoch nachádzajú majú v dostatočnej miere garantované práva a to na všetkých úrovniach počnúc možnosťou vzdelávania a končiac vysokou mierou politickej autonómie. Ak sa aj v týchto krajinách objavujú trendy smerujúce k odtrhnutiu územia obývaného menšinou sú v prvom rade nelegitímne (nerobí sa im žiadna krivda) a taktiež majú aj v kontexte danej menšiny obmedzenú podporu."

„Inak je to samozrejme v prípade Ruska, Číny a čiastočne Cypru. RuskoČína dlhodobo porušujú všetky možné práva menších, ktoré sa nachádzajú na ich území. Nespokojnosť obyvateľstva je na mieste a v prípade, že sa na ich stranu postaví medzinárodné spoločenstvo, pravdepodobnosť, že dosiahnu uznanie svojich práv bude veľká. Ak.. V prípade Ruska však okrem nedodržiavania práv menšín na vlastnom území hrá významnú úlohu ešte jeden fakt a to, že Rusko obdobne ako Nemecko v 30. rokoch 20. storočia, s radosťou zasahuje do etnicko-náboženských konfliktov svojich susedov, nie s úmyslom pomôcť, lež získať, privlastniť si územie, o ktoré „prišlo" rozpadom ZSSR (Gruzínsko, Moldavsko a pod.). Podobnosť so Srbskom... náhodná?"

„Kosovo môže byť precedensom. Najmä ak štáty, ktoré sa dnes postavili na stranu občanov Kosova rovnaké stanovisko zaujmú v prípade iných menšín, ktoré sú vystavené tlaku zo strany majority. Problémových oblastí a štátov, ktoré nerady rešpektujú práva svojich občanov a menšín je ešte veľa, rovnako ako politikov, ktorí vidiac ohrozenie vlastnej xenofóbie spájajú nezávislosť s vypuknutím „tretej svetovej..."

"Najprijateľnejším riešením by bolo, keby Srbsku ostali územia osídlené srbskou väčšinou, keďže ak majú mať právo na samostatnosť kosovskí Albánci, musia mať rovnaké právo kosovskí Srbi."

Čo sa týka mňa, osobne sa na základe vyššie uvedených protiargumentov prikláňam na stranu samostatnosti Kosova. Samozrejme, zďaleka nevylučujem, že sa v niektorých otázkach môžem mýliť, alebo mať skreslené, či neúplné informácie. Lenže, ak by čo i len 50% z vyššie uvedného malo oporu v realite, nedovolilo by mi to samostatnosť Kosova len tak odsúdiť, ako sme to zažili pri jeho vyhlásení.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?