Známky v podstate slúžia hlavne ako lákadlo, ako donucovací prostriedok, aby deti urobili niečo, čo by inak neurobili. Pritom je zaujímavé, že nikto nemusí deti „nútiť“, aby sa učili chodiť, hovoriť, atď. Deti sa už dávno pred vstupom do školy naučili celý rad vecí. Bez donútenia, bez „korupcie“.
To jasne poukazuje na základnú chybu v tradičnom vzdelávacom systéme, spočívajúcu v ignorovaní skutočnosti, že deti sa radi učia to, čo má pre nich zmysel. A nemusí to byť len to, čo je pre nich zábavné! To čo pre nich zmysel nemá rýchlo zabúdajú, aj keď z toho mali jednotky.
Robiť niečo pod nátlakom
resp. pod hrozbou zlých známok, nemá s prekonávaním prekážok nič spoločné. Sám Komenský bol presvedčený, že robiť niečo z donútenia do školy nepatrí. Aj moderné vedecké výskumy mu dávajú za pravdu. Lebo potreba bezpečia nemôže byť uspokojovaná tam, kde deti majú strach zo skúšania a písomiek. V strese sa môžeme vypnúť k výkonu, vydať zo seba už naučené, ale ťažko sa môžeme učiť niečo nové. Navyše stres môže ľahko znásobiť odpor k učeniu.
Deti by sa mali naučiť čo najviac priamo v škole, nie vo svojom voľnom čase a za pomoci rodičov. Na to však v škole potrebujú pocit bezpečia. A jadrom učiteľskej profesie by malo byť vytváranie tých najlepších podmienok pre to, aby sa deti mohli, chceli a vedeli učiť.
Medzi mzdou a známkami je zásadný rozdiel
Zástancovia tradičného školského systému známkovania argumentujú, že známky sú v princípe podobné mzdám zamestnancov a preto sú v poriadku. Lenže plat za našu prácu je niečo iné ako známky, lebo plat prispieva k uspokojeniu našich základných potrieb.Zabezpečujeme ním živobytie. Známkami nie. Ocenenie žiakov je možné urobiť aj bez známok. Zamestnanci sú na mzdu odkázaní. Navyše je tu ešte ďalší zásadný rozdiel: plat je súčasťou obojstrannej zmluvy.
Cukor a bič, odmeny a tresty
Je zjavné, že tam kde systém zlyháva vo vytváraní podmienok pre fungovanie vnútornej motivácie tam v úvodzovkách "fungujú" tresty a odmeny. Nie je síce možné poprieť, že tieto primäjú človeka, aby niečo urobil, alebo neurobil, ale veriť v ich dlhodobý pozitívny účinok je mýtus.
V školstve sú tresty a odmeny reprezentované, ako je známe, známkami, poznámkami, pochvalami, a pokarhaniami. Teda tradičný systém výučby je jasne postavený na vonkajšej motivácii. Vedie deti k tomu, že nechcú uspieť v činnosti, ale v získaní odmeny. Resp. k vyhnutiu sa trestu.
Odmena ale znižuje hodnotu užitočnej činnosti. Ak sa užitočná činnosť stane len prostriedkom (prostriedkom k získaniu odmeny) potom zákonite postupne stráca na hodnote. Doslova ju degradujeme. Ak odmeny pominú, potom nie je dôvod v činnosti pokračovať; nech je akokoľvek užitočná. Iba ak pre ďalšiu odmenu.
Otázka pritom znie, či nám k takémuto uvažovaniu výraznou mierou nedopomohol školský systém - prostredníctvom známkovacieho systému.
K zákonitostiam odmien ďalej patrí ubíjanie pôvodnej vnútornej motivácie a vytváranie závislosti na tej vonkajšej. S vonkajšou motiváciou síce môžme dostať z ľudí výkon, ale nie kvalitu.
Pokiaľ sme u známkovania, tak toto nielenže deti odnaučuje tvorivému správaniu, ale učí ich aj vyberať si tú najľahšiu dostačujúcu alternatívu. Ak niekto pracuje pre odmenu, robí presne len toľko, koľko je na získanie odmeny nutné. Nič viac. Lebo väčšinou je jasne definované, za čo sa tá ktorá odmena udelí. Za takýchto okolností robiť veci po svojom iným spôsobom (aj keď možno efektívnejším, voči spôsobu stanovenému) znamená ísť do rizika, resp. "zbytočne" znižuje alebo ohrozuje možnosť získania odmeny. Len málo ľudí je ochotná "zbytočne" riskovať zlý výsledok. Chceme predsa uspieť a to tak často a tak rýchlo ako je to len možné.
U odmien vo všeobecnosti platí, že čím viac ich dávame, tým väčšie množstvo je ich žiadané. Keďže niektoré podniky si už začínajú uvedomovať aj negatívne stránky odmien, tieto nahrádzajú možnosťou podieľať sa na rozhodovaní. To je, alebo môže byť pre mnohých ľudí väčším zadosťučinením ako jednorázové finančné odmeny.
Spätná väzba je pre kvalitu učenia nutná; známky nie
Spätná väzba nás nezahanbuje, netrestá, ani neodmeňuje; známka áno. Pre kvalitu učenia nemá známka v podstate žiadny význam, je používaná iba ako donucovací prostriedok, aby za podmienok učeniu veľmi nepriaznivých nejaké učenie vôbec nastalo. Spätná väzba nemá žiadny iný účel než dať smer ďalšej činnosti, napr. v nej niečo zmeniť.
Na strane druhej známka nie je ani tak porovnanie so žiaducim výkonom ale porovnaním dieťaťa s ostatnými v triede. Takéto porovnávanie je formou sociálneho nátlaku, vonkajšou motiváciou, ktorá musí nastúpiť ak nie sú vytvorené podmienky pre motiváciu vnútornú.
Známkovaním tak berieme učeniu jeho vlastný zmysel, t.j. vedomé, z vnútornej motivácie osvojovanie si informácií a zručností. Učenie sa tak degraduje na prostriedok k zberu dobrých známok či vyhnutie sa známkam zlým.
Preto rodičia by sa mali predovšetkým zaujímať nie o známky, ale ako sa ich dieťa v škole cítilo, čo sa tam udialo zaujímavého, mali by si nechať rozprávať, čo nového sa ich dieťa v škole naučilo. To im povie oveľa viac ako akákoľvek známka.
Tresty zastavujú, ale nebudujú
Jedným z najzákladnejších nedostatkov súčasného školstva je to, že pri používaní trestov (a aj odmien) sa nezaoberáme príčinami; a ak tak len povrchne. Lebo výsluch dieťaťa prečo urobilo to alebo ono ešte zďaleka nie je analýzou. Tresty (a ani odmeny) nie len že problémy neriešia, ony ich dokonca zastierajú.
Tresty deti učia, že mať moc je dôležitejšie než chovať sa správne. Veď čo iné si môže myslieť napr. starší brat, ktorý vyfasuje od otca facku za to, že pred tým dal on facku mladšiemu bratovi? Pri obdržaní trestu počuje, že ubližovať sa nemá a súčasne na vlastnej koži prežíva, ako niekto ubližuje jemu; aj keď v mene dobrých úmyslov. Je otázkou času kedy mladší z bratov použije tento model chovania ďalej. A keď nebude nikto poruke tak napr. na zvieratách. Je veľa spôsobov kedy „menší panáčikovia“ môžu vytrestať tých väčších.
Ďalšie skryté posolstvo trestov je to, že pokiaľ dieťa tú nepríjemnosť (trest) znesie, môže sa ďalej chovať tak ako sa chovalo. Trestom je nesprávne chovanie „zaplatené“, vyrovnané a pokiaľ je dieťa ochotné prijať ďalší trest, môže robiť opäť čo chce. Ak to robiť nebude, tak motívom správneho chovania zväčša bude iba snaha vyhnúť sa ďalším trestom. Dieťa sa trestami učí prijímať tresty, ale nie chovať sa správne. Takmer nikdy ľudia nehovoria, že im trest „otvoril oči“. Po trestoch deti (a aj dospelí) veľmi často cítia: averziu voči trestajúcemu, smútok, poníženie, nepochopenie, ukrivdenie, pocit bezvýznamnosti (za nič nestojím) a ďalšie negatívne pocity.
Tresty dávajú rany našej sebaúcte. Človek s nízkou sebaúctou si zvyčajne neváži ani druhých ľudí. Tým sa otvára cesta, že môže sebe aj druhým ubližovať. Jedna z praktických rád tu je to, položiť si otázku, čo by sme na mieste detí chceli od rodičov alebo učiteľov počuť, aby sme boli ochotní podieľať sa na náprave toho čo sme spôsobili a zároveň ostali v dobrých vzťahoch s druhou osobou. Tým sa nechce povedať, že rodič alebo učiteľ nemá dať dieťaťu najavo svoju neľúbosť nad jeho konaním. Ale obviňovania a vyčítania náprave určite nepomôžu. Samozrejme, poriadok a pravidlá existovať musia, ale záleží od spôsobu ich vytvárania.
Jedným zo základných úloh výchovy je naučiť deti robiť správne veci preto, že pochopili, že sú správne, nie preto že sa boja trestu. Tresty zastavujú, ale nebudujú. Trestom môžeme niekoho primeť k tomu, aby urobil niečo čo chceme, alebo čo nechceme. Avšak mechanizmus ktorým toho dosiahneme je založený na strachu, nie na osvojovaní morálnych hodnôt. Tresty na prvý pohľad môžu byť veľmi účinné, avšak daň, ktorú za to platíme, je však príliš vysoká.
Prežitie prirodzeného dôsledku svojho negatívneho konania
„Chceš byť v triede s ostatnými spolužiakmi a dodržiavať pravidlá, alebo radšej byť v zborovni, aby si nerušil ostatných? Čo si vyberieš?“. To je jeden z mnohých príkladov ako je možné nechať namiesto trestu pôsobiť prirodzené dôsledky negatívneho konania. Dajme si ešte jeden príklad:
Janko sa namiesto ihriska hrá s loptou v obývačke pričom rozbije hrnček a rozleje matke kávu na koberec. Matka namiesto toho, aby na neho nakričala a dala mu trest priberá ho k riešeniu:čo môže on urobiť, aby sa veci aspoň sčasti napravili. Aj keď na koberci už asi navždy zostane fľak, a hrnček už asi nikdy nebude slúžiť svojmu účelu, zostanú v spomienke ako symbol dobrej vôle oboch strán riešiť vec a spomienkou ako Jankova mama zvládla situáciu a Janko sa naučil niečo pre život. Rozhodujúci je pritom starostlivý výber slov a hlavne tónu akým je informácia prenesená, aby sa informácia s poskytnutím výberu nestala hrozbou.
V oboch prípadoch malo dieťa možnosť prežiť prirodzený dôsledok svojho konania čím sa učí porozumieť zákonitostiam podľa ktorých funguje ľudská spoločnosť.
Naopak tresty so sebou môžu niesť posolstvo, že veci sú dôležitejšie než ľudia a ich vzťahy. Pričom
Dobrý vzťah funguje ako komunikačný most.
Keď dopustíme jeho zborenie, ľudia sa stávajú hluchými a slepými k tomu, čo im druhí oznamujú, pretože chýba cesta po ktorej by ich oznámenie mohlo doraziť.
Súvisiaci článok: http://www.babyweb.sk/odmeny-tresty-vo-vychove-alebo-ako-nevychovat-maleho-tyrana
Použitá literatúra:
FABER, A. How To Talk So Kids Will Listen & Listen So Kids Will Talk“ (Ako hovoriť aby deti načúvali a ako naslúchať aby deti hovorili. New York: Rawson, 1980.
KOPŘIVA, P., NOVÁČKOVÁ, J., NEVOLOVÁ, D., KOPŘIVOVÁ, T. Respektovat a být respektován. 1. vyd. Kroměříž: Pavel Kopřiva – Spirála, 2005. ISBN: 80-901873-6-6.
NOVÁČKOVÁ, J. Mýty ve vzdelávání. 2. vyd. Kroměříž: Pavel Kopřiva – Spirála, 2001. ISBN: 80-901873-5-8.
