8 mýtov a zvrátenosti vo vzdelávaní

Autor: Marcel Burkert | 19.6.2007 o 14:14 | (upravené 14.4.2015 o 17:37) Karma článku: 10,46 | Prečítané:  2664x

Každý rok nastupuje niekoľko tisíc prvákov do školy a očami rozžiarenými očakávaním dobrodružstva poznávania. Už sa nechcú len hrať, chcú sa naozaj učiť. Prečo ale tak mnoho z nich po pár týždňoch, alebo mesiacoch vstáva do školy s nechuťou alebo dokonca do školy chodiť odmietajú? Prečo je s týmto väčšina učiteľov a rodičov zmierená? Je potrebný ešte väčší dôkaz o tom, že náš tradičný vzdelávací systém na základných školách je potrebné od základov zmeniť? Pozrime sa bližšie na to, na čom je tento systém postavený a čo všetko je v ňom zaužívané, čo všetko je v ňom považované za normálne, aj keď to tak zďaleka nie je, alebo nemusí byť.

1. Známkovanie ako donucovací prostriedok

Keď sľuby jednotiek a hrozby pätiek (resp. odmeny a tresty) prestanú účinkovať, učitelia nepoznajú ďalšie alternatívy, ako „donútiť" deti aby sa učili. Je to zúfalý obraz, ak vezmeme do úvahy, že potreba učiť sa, porozumieť okoliu, vyznať sa v súvislostiach je v nás zakódovaná priam geneticky. Nikto nemusí deti „nútiť" aby sa učili chodiť, hovoriť atď. Deti sa už dávno pred vstupom do školy naučili celý rad vecí. To myslím jasne poukazuje na základnú chybu v tradičnom vzdelávacom systéme, spočívajúcu v ignorovaní skutočnosti, že deti sa radi učia to, čo má pre nich zmysel. A nemusí to byť len to, čo je pre nich zábavné! To čo pre nich zmysel nemá rýchlo zabúdajú, aj keď z toho mali jednotky. Známky slúžia hlavne ako lákadlo, donucovací prostriedok, aby deti urobili niečo, čo by inak neurobili. Robiť niečo pod nátlakom nemá s prekonávaním prekážok nič spoločné.

2. Hodnotenie presnosti reprodukcie pasáží

Dajme tomu, že dieťa vďaka svojej dobrej pamäti dostane jednotku. Čo to však znamená pre jeho rozvoj, pre jeho úspešnosť v živote? Osvojiť si pojmy alebo zručnosti znamená byť schopný ich použiť pri riešení problémov, byť schopný ich naučiť inú osobu (ktorá to potrebuje) a byť schopný konať primerane v neočakávaných situáciách. Len malé percento toho, čo sa žiaci za tie roky v škole učili, si zapamätajú aj po skončení školy, nehovoriac o tom, koľko vedomostí z toho množstva by mohlo byť pre nich užitočné a koľko z toho ešte vedia využiť. Škola ich vôbec (alebo takmer vôbec) neučí pochybovať, porovnávať a kriticky myslieť. Tiež ich neučí postupom objavovania. Preberajú hotové recepty. Nečudujme sa potom, že ako dospelí budú žiadať rýchle a jednoduché riešenia od tých „hore".

3. Rozvíjanie sebectva 

Súčasný stav ľudského poznania a technický pokrok, ktorého ľudstvo dosiahlo, by mohli vyriešiť mnohé problémy, ktoré nás dlhodobo sužujú, ako napr.: energetické problémy, hlad, ekologické problémy... Nie sú to náhodou predovšetkým sebectvo, nedostatok úcty k sebe a iným, nedostatky v komunikácii a v schopnostiach spolupráce, ktoré tomu bránia? A čo na to naše školstvo?  

Komunikáciu a spoluprácu škola takmer neučí; česť výnimkám založeným na osobnom nasadení učiteľov. Na druhej strane sebectvo tradičný systém výuky podporuje a rozvíja. Veď mať jedničku, keď ostatní majú trojku a horšie známky, je báječný úspech. Čím sú na tom ostatní horšie, tým lepšie pre mňa. Učíme tak deti veľmi skoro pozerať na ostatných ako na potenciálnych súperov, nie ako na možných spolupracovníkov.

4. Výhra je viac než harmónia a súperenie viac než spolupráca 

Pokiaľ sa v škole spolupráca detí objavuje, je veľmi často motivovaná nie potrebou spojiť sily, aby sa vec podarila, ale tým, aby sme niekoho porazili. Skutočná spolupráca učí tolerovať, načúvať druhým, snaží sa od druhých učiť a umožňuje im, aby sa učili od neho. Harmónia je viac než výhra, spolupráca je hodnotnejšia forma vzájomných vzťahov ako súperenie. Človek by sa mal učiť tolerovať, načúvať druhým, snažiť sa od druhých učiť a umožniť im aby sa učili od neho.

5. Podmieňovanie svojej hodnoty kvalitami iných

Pre dobrý psychický vývoj dieťaťa je dôležité prijatie seba samého ako dobrého a hodnotného človeka. Ak začne dieťa podmieňovať svoju hodnotu dôkazom, že som lepší než druhí, predstavuje to pre neho veľké riziko. Jeho hodnota akoby spočívala na kvalitách niekoho druhého. Takíto ľudia budú neustále pochybovať o svojej cene a osožnosti a preto sa budú tiež opäť a opäť vrhať do porovnávania, súťaží a súbojov rôzneho druhu.

Deti nie sú od prírody zďaleka tak chtivé súťaží, ako sa nám zdá. Sú však do súťaží hnaní nami dospelými a to od útleho veku. Využívame a zneužívame detskú (prirodzenú ľudskú) potrebu byť úspešný, byť prijímaný a uznávaný. K naplneniu tejto potreby však nie je nutné byť lepší než druhí, postačí byť dobrý v tom, čo robím, zlepšovať sa, ako mi to len moje schopnosti dovolia. Súťažami staviame deti proti sebe. Ak je dieťa prijímané a uznávané, ak žije v ovzduší lásky, priateľstva a bezpečia, učí sa hľadať a nachádzať lásku okolo seba.

6. Poslušnosť namiesto zodpovednosti

Výklad o demokracii v občianskej výchove nenaučí deti ani demokraticky uvažovať ani sa tak chovať, keď každý deň trávia v autoritársky fungujúcej škole. Demokracia nepotrebuje poslušnosť ale aktivitu, iniciatívu a zodpovednosť. Len málo učiteľov priberá deti k riešeniu situácií v triede. Existuje dosť príbehov, kedy tento prístup vyriešil zložité situácie. Naopak, ten ktorým je manipulované, bude manipulovať tými, ktorí sú, alebo raz budú pod ním.

7. Prehnané nároky a nepriame podporovanie prehlbovania nerovnosti medzi žiakmi

I cez určité zmeny väčšina škôl kladie na deti také nároky, že celý rad detí by ich bez pomoci rodiny nezvládli. Docent Štech z Pedagogické fakulty UK (Praha) hovorí, že úspech dieťaťa v škole je v dosť veľkej miere závislý na tom, či ho bude niekto z rodiny schopný doučiť tu matematiku, tam češtinu; či sa nájde v príbuzenstve tiež niekto na chémiu atď. Znamená to, že k nerovnostiam v nadaní dieťaťa sa pridávajú ešte nerovnosti v schopnostiach rodiny. Pričom vzťah medzi dosiahnutým vzdelaním a nezamestnanosťou je známy. Teda namiesto toho, aby škola (pokiaľ možno) vyrovnávala sociálne rozdiely, týmto ponímaním ho naopak ešte prehlbuje. Sociálna nerovnosť je pre stabilitu a prosperitu spoločnosti vždy veľkým ohrozením.

8. Nezohľadňovanie rozdielnych nadaní detí a ich stupňa  

Každý človek v sebe nosí okrem iných potrieb aj potrebu uznania. Táto potreba je ohrozená u všetkých detí, ktoré majú inú štruktúru nadania, než sa v tradičnej škole žiada, alebo u tých, ktorých nadanie nedosahuje vopred stanovenú úroveň. Keby naložil niekto dvom deťom rovnakého veku, ale rôznej telesnej konštitúcie na tanier rovnaké množstvo jedla a trval na tom, že dieťa, pre ktoré je to veľa, to musí stoj čo stoj zjesť, a nepridal tomu, kto chce viac, každý súdny človek by len neveriaco krútil hlavou.

Použitá literatúra: „Mýty vo vzdelávaní" od PhDr. Jany Nováčkovej, CSc.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Striptíz Vazovova, Dankova zádušná a systém Orbán (týždeň podľa Schutza)

Ak niekto patrí na Ústavný súd, tak Procházka.


Už ste čítali?