Aj na pohľad nepekné ženy a dievčatá môžu byť krásne; a naopak & Hadia korunka

Autor: Marcel Burkert | 3.8.2015 o 23:55 | (upravené 26.8.2015 o 15:29) Karma článku: 9,74 | Prečítané:  3057x

Bola raz jedna princezná, štíhla, driečna a jemná, ako sa práve na princeznú patrí. Ale krásne telo zakončovala tak nepekná tvár, že nikto zo zámku nebol schopný ani chvíľu na ňu pozerať... 

Z tejto tváre však vyžarovali krásne oči a navyše v princezninej hrudi tĺklo vždy k pomoci ochotné srdce. O tom najlepšie vedeli jej komorné, ktoré však považovali za samozrejmé, ak im princezná preukazovala toľko prívetivosti. Hovorili medzi sebou: „Ak je niektorá princezná nepekná, potom je tou najzbytočnejšou vecou na svete!“ 

Podobné úvahy vyciťovala princezná pri všetkých príležitostiach. Úbohá preplakala mnohokrát celú noc a vstávala ráno s očami od plaču začervenanými a nakoniec sa nechcela ani ukázať na dvore. Ak sa ukázala, mala tvár zahalenú závojom, aby sa ľudia nedesili. Iba jej veľké krásne oči zostali nezakryté.

A tak dni začala tráviť v malom, krásnom domčeku na konci zámockého parku, kde bývala sama, samučičká. Hrávala sa tam so svojimi psíčkami, s krotkými srnkami a jelenčekmi a malí operenci dôverne zobali z jej nežnej rúčky.

Keďže kráľ, jej otec, bol nesmierne bohatý, objavovali sa vždy znova a znova nápadníci zo všetkých dielov zeme v úmysle uchádzať sa o ruku princeznej. Mnohí z uchádzačov sa čoskoro vrátili do svojich domovov, keď uvideli bohatú princeznú. Tých, ktorí zostať chceli, desila sa úbohá princezná až tak, že kráľ sa nemohol odvážiť nútiť ku svadbe svoje milované dieťa s niektorým z týchto mladých mužov.

Jedného dňa princezná začula v parku veselý spev až do svojho, medzi stromami ukrytého domčeka. Zvedavo nakukovala vetvami a uvidela sviežeho, statného muža na koni, v sprievode dvoch veľkých psov, blížiac sa k palácu. Pozerajúc na steny krásneho domčeka v samej zeleni, uvidel závojom zahalenú dievčenskú tvár a hneď zvolal: „Ach, dievčatko, ako krásne máš oči! Prekrásne, naozaj nevídané!“

Bola by radosťou až zaplakala, lebo doteraz nikto jej to nepovedal.

„Kam ideš?“ opýtala sa ho hanblivo.

„Chcem sa oženiť s princeznou,“ znela prekvapujúca odpoveď. „Je naozaj tak ne-pekná?“

Tu sa princezná obrátila, rýchlo sa schovala vo svojom malom zámočku a zúfalo plakala. Vedela, že tento krásny muž, ktorý srdce jej razom zaujal, hneď sa odvráti, až uvidí jej tvár.

„Prečo len ma Boh učinil tak škaredou?“ pomyslela si bola to prvýkrát v jej živote čo sa stala nevďačnou k Pánovi.

Tu zatiahlo ju čosi za šaty. Uvidela za sebou starú, malú žienku. Zablýskala na princeznú malými lišiackymi očkami a posmešne sa pýtala: „Prečo si neprinesieš hadiu korunku? Bola by si najkrásnejšou princeznou!“

Udivene načúvalo plačúce dievča; potom sa bojazlivo opýtalo:

„Len či mi ju had dá!“

Starena sa odporne zasmiala:

„Musíš mu ju vziať, až sa bude kúpať. Tamhľa u veľkého rybníka býva kráľ hadov. Každé poludnie, keď slnko svieti, odkladá svoju korunku a pláva ďaleko vo vode.“

„Ale to musím hadovi za to niečo dať! Nemôžem len tak niekomu niečo vziať, keď mu to patrí!“ zvolala princezná.

„Môžeš mne dať niečo, za dobrú radu,“ zašomrala stará. „Ja už sa postarám, aby tiež had dostal svoj diel.“

„A čo si želáš?“ opýtala sa princezná. Bolo jej ťažko u srdca.

„Tvoju dušu!“ zašeptala žena.

„Potom budem ale mŕtva!“ vykríkla princezná. „Dušu nám dal Všemohúci a jedine On môže si ju od nás zase vziať.“

„Hlupaňa!“ zasyčala starena medzi zuby. „Až teraz budeš žiť ako sa patrí.Nechcem však tvoju dušu celú. Chcem len ten jas, ktorý ju obklopuje, ktorý ma tak ruší a od nej vzďaľuje. Tebe už ho nebude treba – budúcej kráľovnej. Budeš krásna! Nestačí ti to?“

Ale princezná nechcela, čosi ju varovalo pred starenou. Avšak táto prehovorila na princeznú sladkými slovami, maľujúc jej pred očami najkrásnejšie obrazy až napokon riekla:

„Chceš sa predsa ľúbiť cudziemu princovi! Nuž, použi moju radu aspoň na skúšku, aspoň raz. Ak budeš chcieť byť zase škaredá, môžeš pri najbližšom splne korunku hadovi vrátiť, tvoja duša bude voľná a svoj jas smie si znovu ponechať.“

Tu sa princezná konečne vzdala. Nasledovala starenu k rybníku, ukrytému v najvzdialenejšej časti palácového parku, kam zriedkakto prichádzal. Keď tam došli, začuli, ako z veže práve vyzváňajú poludnie. Stareny tu odrazu nebolo – zmizla ako tieň.

V mierne rozvlnenej vode uvidela milá princezná dvoch zelených hadíkov v rozmarnom laškovaní. Na brehu ležali dve zlaté korunky, oslnivo sa trblietajúce na slnku. Tu zmocnila sa princeznej mocná túžba. Siahla po korune, ale tá sa zmenila na prsteň, krásny, ťažký prsteň, ktorý si nastrčila na prst. Zlato žiarilo ako oheň; bolesť prechádzala celým útlym telom princezniným. Rýchlo odbehla, ako by ju niekto naháňal a tiež jej pripadalo, že zo stromov a kríkov sa niekto prenikavo, posmešne i víťazne smeje.  

Bez dychu vstúpila do svojho domčeka a ihneď pristúpila pred strieborné zrkadlo. Podivné! Boli to tie isté ťahy ako predtým, ale neobyčajne skrášlené. Jedine oči nadobudli studeného vzhľadu a celou tou krásou princeznú rušili.

Čím ďalej pozerala do zrkadla, tým menej zmenu pozorovala. Čím chladnejšie sa stávali pohľady, tým krásnejšie žiarila tvár a cudzejšia sa javila princezná sebe samej. Nevdojak jej napadlo, že už raz takou bola – áno, bolo to kedysi v zlej chvíli! – Ale i tá myšlienka bola zabudnutá. Princezná zazvonila, aby ju komorné ustrojili do slávnostného úboru.

Pribehnutým komorným údivom uviazol pozdrav na perách. Celé sa triasli, obliekajúc svoju premenenú veliteľku. Psy zostali v kútoch, netrúfajúc si priblížiť sa k panej. Niekoľkokrát ich nemilosrdne kopla.

Prekrásna vstúpila princezná do zámku, kde bez rečí sa všetko služobníctvo pred ňou hlboko ukláňalo. Zámockému veliteľovi vypadlo žezlo z ruky keď zbadal princeznú, dvornej veliteľke údivom zostali ústa dokorán otvorené, ba musela si dokonca sadnúť prekvapením! 

Kráľ sa pustil do neurodzeného tlieskania, keď uvidel zmenu svojej dcéry a princ stal sa zosobnením úžasu!  Stál tu už v nádhernom ustrojení u trónu.

Ako však pozrel do studených očí krásnej princeznej, nesmierne sa mu zacnelo po krásnych očiach závojom zastretej dievky a veľmi po nej zatúžil.

Princezná sa však uisťovala, že ju princ musí milovať, keď je tak krásna!

A bolo hneď oslávené zasnúbenie. Svadba mala nasledovať čo najskôr, keďže starý kráľ tŕpol, aby snáď krása princeznina neprchla tak rýchlo, ako sa objavila. Potom by krajina určite zostala bez nasledovníka!

V najbližších dňoch mal princ dosť príležitostí poznať dokonale svoju krásnu nevestu. Ľakalo ho však jej ľadové srdce: Zvieratá sa jej vyhýbali a okolo nej bolo stále pusto a prázdno, ak sa prechádzali parkom. Raz, keď malý zelený had mihol sa jej cez cestu, kričala princezná a prudko si želala, aby sa pobila všetka takáto háveď.

Princ to nemohol pochopiť. Akonáhle osamel, hneď pribiehali k nemu zvieratá, dôverne sa túliace, ako inokedy činili milovanej princeznej, od ktorej dobrovoľne a radi sa nechávali hladiť.

Princ starostlivo prehľadal celý zámok a kdejaký kút v záhrade, pátrajúc po dievčine s prekrásnymi očami a závojom zastretými.

Teraz bola princezná krásna, ale jej oči boli ako ľad. Jej neprívetivosť každého priam nútila, aby spomínal, ako dobrou a láskavou i lásky hodnou kedysi bývala! Všeobecne sa súdilo, že jej niekdajšia škaredosť bola ďaleko viac lásky hodnou než jej terajšia krása.

Ale sama krásna princezná žila v ťažkých dňoch.Napriek kráse bola nešťastná a nespokojná. Jasne cítila stratu niečoho krásneho, čo bolo v nej. Niečo jej zmizlo, čo krásneho mala a viac nemá! Často chcela o tom premýšľať a usilovne i premýšľala. Už sa jej zdalo, že už už tomu začína rozumieť, keď ohlásili sa k nej predavači drahých a ozdobných vecí. Prebudená ješitnosť a túžba nakúpiť tieto veci, prerušili premýšľanie.

Tak uplynuli tri týždne a pozajtra mala byť svadba. Všetci vzdychali nad zlými vrtochmi princezninými. I sám starý kráľ jedného večera zaplakal si do žltej hodvábnej šatky a povedal svojmu zaťovi:

„Ďaleko krajšia bola, keď bola škaredá.“

Tiež princ riešil túto otázku a nakoniec prijal rozhodnutie. Šiel k princeznej a povedal jej, že si ju vziať nemôže, lebo túži stále len po dievčati zahalenom v závoji, s tými krásnymi očami.

„Ale tá je predsa tak škaredá,“ namietla princezná.

„Oči sú zrkadlom duše,“ odvetil princ „Ak má niekto tak krásne oči, nemôže byť škaredý, lebo jeho duša je dobrá.“

Tu prešiel cez princeznú náhly úľak. To bolo to, čo ju trápilo: jej duša stratila Svetlo, ktoré predala onej žene! Jej duša volala po vyslobodení, ale nebola vypočutá pre jej túžbu byť navonok peknou.

„Poznáš to dievča?“ opýtal s princ.

Princezná prisvedčila. Poprosila, aby zajtra jej snúbenec prišiel k jej domčeku, kde mu potom všetko vysvetlí.

Nasledujúcej noci ležala princezná na lôžku, nespala, ale premýšľala, čo urobiť. Ostávali ešte tri dni! Lehota skončí a ona bude navždy spojená so zlobou! 

Tu odrazu svitlo princeznej poznanie, čo vlastne jej najviac chýbalo! Našla po týždňoch opäť dôverné slová modlitby a tým i osvietenie, čo si počať.

Na druhý deň, kedy poludnie vyzváňali, odobrala sa k rybníku. Tŕne sa vešali jej na šaty, vetvy padali jej pred nohy, ale ona šla statočne vpred. Šepotavé hlásky syčali jej v ústrety, aká je nerozumná, ak sa chce zbaviť svojej krásy práve teraz, kedy by mohla mať tisíce nápadníkov!

Ako vstúpila na breh, uvidela svoj obraz vo vode krásnejší než doteraz, ale so studenými, mŕtvymi očami. Nevýslovne ju to zabolelo. Bleskurýchle rozhodnutá sňala prsteň, ktorý sa ihneď premenil v korunku a položila ho do trávy. Hneď na to sa objavil zelený had a vzal si svoj majetok.

Okolo princeznej zase zavládol nový, čulý život. Vtáčiky spievali a dôverne priskakovali, srnky pribehli z húštin a treli svoje krky o princeznine šaty. Voda sa jemne vlnila. Z vlniek vykúkali nežné tváričky a prívetivo sa na ňu usmievali.Jedna rusalka priplávala bližšie k brehu a povedala:

„Ľudské dieťa! Nemôžeš trpezlivo niesť svoj osud? Každý človek nesie si na zemi telo a tvár, ako si ich svojim minulým bytím vytvoril. Nuž, bola si niekoľko krátkych týždňov opäť tak pekná ako kedysi, alebo tak škaredá, volaj si to ako chceš. Teraz si znovu tak škaredá ako si bola a aká v tomto živote máš byť, ale budeš predsa len krásnou, ak budeš dobrou a budeš chcieť žiť Čistotou.“

Počujúc tieto slová, princezná horko zaplakala; bolo jej jasné, že sa vlastne hádala s Bohom o svoj osud. V slzách rozplynula sa v nej oná strnulosť, ktorá ju ovládala po celé týždne.

Tu začula kroky. Zmätená zastrela si závojom tvár; bola opäť škaredá. Objavil sa princ.

„Ajhľa! Tu je moje dievčatko s krásnymi očami“, zvolal radostne. Princezná sňala závoj a ukázala mu svoju nepeknú tvár. Potom mu všetko porozprávala. Domnievajúc sa, že odíde ako všetci ostatní, podala mu ruku na rozlúčenie. Ale milý princ ruku pevne podržal a úprimne ju stískajúc, povedal:

„Až teraz si zo všetkých moja najkrajšia princezná!“

A viedol si ju späť do zámku. Srnky a zvieratá z celého parku tiahli za nimi ako slávnostný sprievod.

Starý kráľ pretrel si oči, nasadil si okuliare a dal sa opäť do tlieskania, tak bol natešený zmenou svojej dcéry. Všetky dvorné dámy i dvorní páni sa klaňali, hovoriac:

„Aká je krásna!“

To hovorili, pretože až teraz videli, aká čistota a dobrota žiarila okolo princeznej. Od toho dňa nikto v celej zemi nevidel, že by princezná bola škaredá, lebo sa snažila byť dobrým človekom a priala si byť vzorom všetkým ženám v celej krajine, ako sa patrí na kráľovnú.

Bola veľmi šťastná so svojím princom; tiež ich deti nikdy nenapadlo, žeby ich mamička bola nepeknou! Bola im tou najkrajšou a najlepšou mamičkou na svete!

P.S.: Z češtiny preložená a trochu upravená, resp. skrátená "rozprávka" pre malých i veľkých - Hadia korunka, z výberu rozprávok od Marie Halseband, ktorý vydalo nakladateľstvo Hlas 1937, resp. Volání s.r.o. Praha 1997.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?