Stretnutie s deťmi z minulého života & Príbeh Jenny Cockell

Autor: Marcel Burkert | 28.12.2014 o 23:55 | (upravené 29.12.2014 o 0:39) Karma článku: 6,66 | Prečítané:  2565x

Pátranie v minulých životoch sa v poslednej dobe stalo populárne. Či už zo zvedavosti, alebo z domnienky krivdy, že nám bolo odoprené poznať niečo pre nás užitočné. Sú ľudia, ktorí preto podstupujú, väčšinou za použitia hypnózy, „výlety do minulých životov“. Často však prežívajú nielen rozčarovanie a sklamanie zo zážitkov, ktoré si nedokázali vysvetliť, ale aj psychickú ujmu. Príbeh Jenny Cockellovej sa z tohto rámca vymyká. Je to príbeh ženy, ktorá spomienky na minulé životy „nelovila“. Vstúpili do jej života už v útlom detstve a i v dospelosti zostali živé a intenzívne.

Niekoľko týždňov po pôrode ôsmeho dieťaťa 24. októbra 1933, zomrela v dublinskej nemocnici Rotunda Hospital mladá írska žena, 35 ročná Mary Suttonová. Jej deti boli od tejto chvíle bez pomoci, vystavené násilníckemu otcovi,  ťažkému alkoholikovi, ktorý obyčajne prepil i poslednú penny. O 21 rokov neskôr sa v Anglicku narodilo dievčatko Jenny Cockell. Na Jenny je neobyčajné to, že už od raného detstva v nej stále viac vystupujú obrazy zo života nejakej mladej ženy z írska, o ktorej vie len to, že sa volala Mary...

Vážnejšia situácia pre Jenny nastáva keď sa začínajú vynárať spomienky na hodiny Maryinej smrti, ktorej sa žena, v intenzívnom strachu o svoje deti, vzpierala. Tieto obrazy boli sprevádzané pocitmi viny, že v tejto ťažkej situácie v ktorej sa rodina nachádza, ona z nej uniká pričom zanecháva svoje deti bez ochrany.

Nechcela si na to pamätať, nechcela na to myslieť, ale v jej snoch sa vždy znovu a znovu vracala spomienka na "svoju vlastnú smrť". Hlboko otrasená sa vždy prebúdzala zo spánku a vždy znovu a znovu musela smrť Mary nanovo prežívať. Vo sne boli s touto spomienkou spojené 2 základné pocity: Prvý bol  strach čo sa stane s deťmi a druhý bol ten hlboký pocit viny.  

Už ako malá nikdy nepochybovala o tom, že touto mladou ženou (Mary) bola kedysi ona. Skoro však zistila, že ľudia v jej okolí nechcú o týchto spomienkach radšej nič vedieť a tak sa stále viac uzatvárala do seba.

Spomienky na život mladej Írky Jenny ju neopúšťali ani v manželstve. Dohnali ju až k pátraniu po „deťoch z minulosti.“

Na základe svojich úplne jasných a živých spomienok zo života Mary Suttonovej, ktoré prijala ako spomienky na svoj minulý pozemský život, sa rozhodla vyhľadať miesta a osoby z týchto vízií. Bola si vedomá, že žila na prelome storočia, že bola matkou viacerých detí a v roku 1933 na následky pôrodu zomrela v Dubline. No zároveň ju trápila otázka: Zanechala svoje deti v ťažkostiach?

A „svoje“ „deti z minulosti“ skutočne našla. Hľadanie, ktoré krok za krokom zdokumentovala, nakoniec uverejnila i v knižnej forme. V roku 1993 vyšla v Anglicku jej kniha s názvom „Yesterday’s Children“. V nej podrobne opisuje hľadanie svojej „rodiny z minulosti“. Pritom nemala v úmysle priniesť svojou dokumentáciou dôkaz pre náuku o reinkarnácii, ale robila to, ako sama hovorí „z potreby nájsť svoju rodinu“. „Dôkaz, ktorý sa týka pravdy mojich spomienok, bol skôr akýmsi vedľajším produktom. Musela som všetko dôkladne zdokumentovať, lebo som si chcela byť stopercentne istá, že nájdem tie správne osoby, lebo tu boli veci, na ktoré sa pamätali deti a tiež ja sama, a aby boli tieto veci identické.“

Na základe vlastných nákresov objavila najprv dedinu „Malahide“, ležiacu na pobreží severne od Dublinu. Ako sama verí, tu prežila svoj minulý pozemský život. Dokumenty z miestnej kroniky a spomienky starých občanov jej pomohli dopátrať sa k ďalším podrobnostiam a k adresám „jej“ ešte žijúcich detí, ktoré zanechala po svojej smrti v Dubline v roku 1933. 

Po predčasnej smrti Mary sa jej deti dostali do rôznych sirotincov a stratili tak vzájomný kontakt.
Jenny sa podarilo dať takmer celú rodinu znova dokopy. Súrodenci, ktorí sa nevideli od útleho detstva, sa znova stretli vďaka Jenninmu pátraniu.

Kniha je napísaná veľmi vecne, triezvo, dôkazy sú overované viacerými spôsobmi. V knihe sú v prílohe zaradené aj fotografie, nákresy a mapy. Jenny vo svojej knihe pripúšťa, že možno by sa jej príbeh dal vysvetliť aj inak - ale že ona sama je presvedčená, že ide o reinkarnáciu.

Pozoruhodné je, že Jenny Cockellovej sa zlomky a epizódy z minulého života vybavujú prirodzeným spôsobom. Vynárajú sa z jej podvedomia tak ako každá iná spomienka. Zaujímavé sú aj názory Jenny Cockellovej, napr. na to, či niekedy nie je lepšie keď si človek niektoré veci jednoducho nepamätá. „To je určite tiež dôvod prečo nás všetky spomienky síce ovplyvňujú, ale v skutočnosti si nepamätáme podrobnosti. Keď mozog niečo vylúči, sleduje tým nejaký zámer ako sa to stáva napr. pri autonehodách. Myslím si, že naozaj nie je zbytočné, že si na mnoho vecí nemôžme spomenúť. Mozog rozhodol, že čo je veľa to je veľa a preto sa od toho odstrihne. Je to niečo ako druh prírodnej narkózy.“ Alebo je názor na to, či vidí nejaký hlbší duchovný význam v tom, že môžeme, alebo musíme prežiť viac pozemských životov: „Jednoducho akceptujem že ideme stále ďalej. Zdá sa mi to úplne logické. Človek sa učí, vyvíja sa a mení sa. Telo sa opotrebuje a človek dostane nové. Musíme navzájom spolupracovať k prospechu celku, väčšieho rámca, stále pokračovať v procese učenia a vývoja.“

Na záver jej slová ako pokračoval jej život po nájdení svojich detí a slová, ktorými popisuje zážitok, keď sa po prvýkrát znovu stretla so Sonnym. Sonny bol najstarším z ôsmich detí, ktorý svojej matke dal pred jej smrťou sľub, rovnako aj neskôr svojim súrodencom, že sa o ne postará a budú spolu, čo samozrejme vo svojom veku mohol len sotva splniť, a ani to nesplnil, čo bolo dôvodom, že väčšiu časť svojho života, až kým ho Jenny nenašla, sa trápil výčitkami svedomia. Naposledy ho videla, keď mal 13 rokov, a teraz pred ňou stál znovu po 58 rokoch... ktoré prežil s pocitom, že podviedol mamu aj súrodencov. „Ach, chcela som ho objať. Bolo to tak neuveriteľne zvláštne, pretože to bol ten istý človek. Chlapec, ktorého som si pamätala. Uvedomovala som si ale, že on ma nebude vnímať tak ako vnímam ja jeho, keďže som mala iné telo. A že to bude vyžadovať svoj čas. A tak to aj bolo. Dočkala som sa objatia, ale chcelo to čas!“

„Myslela som si že keď nájdem rodinu, všetko bude lepšie. Ale uplynulo ešte veľa rokov než som si uvedomila ako tieto pocity z minulosti využiť pre svoj súčasný život... Sú mojimi priateľmi, ale už ma nepotrebujú. Radi sa so mnou stretávajú a majú radosť, keď ich navštívim, ale to je všetko. Už niesom ich matka. Zmieriť sa s tým a pochopiť, že je potrebné žiť tento život, bolo najťažšie.“

P.S.: Kniha „Yesterday‘s Children“, v ktorej podrobne popisuje hľadanie svoje bývalej rodiny, sa stal predlohou úspešnej filmovej adaptácie z r. 2000 s rovnomenným názvom v hlavnej úlohe s Jane Seymour a tiež dokumentu, známych aj slovenským divákom. Film ešte v minulom desaťročí odvysielala so slovenským dabingom TV Markíza. Dnes som si ho po rokoch pozrel opäť a opäť to bolo rovnako dojímavé. Kto ho ešte nevidel, vrelo odporúčam.   

Link na film v anglickom znení s českými titulkami: http://cestacloveka.sk/2014/08/02/vcerejsi-deti-je-mozne-uzdravit-sve-minule-zivoty/

Ďalšie použité zdroje:

http://nell-rose.hubpages.com/hub/Jenny-CockellThe-True-story-of-a-Woman-Who-has-Lived-Before-Mother-of-yesterdays-Children

http://nanicmama.sme.sk/ine-knihy/jenny-cockell-deti-vcerajska

http://www.ezoshop.sk/34-beletria/1372-minulost-zije-buducnost-zije-cockell-jenny

http://www.svetgralu.sk/?id=cislo02-stretnutiesdetmi

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?