Pri výchove detí sa dopúšťame až trestuhodných chýb

Autor: Marcel Burkert | 7.10.2014 o 23:55 | (upravené 10.11.2014 o 19:26) Karma článku: 8,61 | Prečítané:  3086x

Je až zarážajúce, že spoločnosť od ľudí, ktorí sa chcú stať rodičmi, nevyžaduje žiadnu kvalifikáciu týkajúcu sa výchovy a pozitívneho formovania detí. Pritom je známe, že deti nie sú majetkom rodičov. Sú nám len dočasne zverené. A rovnako je známe, že nie len od úrovne rozumového vzdelania, ale minimálne rovnako aj od úrovne citovej (resp. emočnej, morálnej) sa odvíja kvalita nášho života, náš osud, či vývoj našej krajiny.  Rozumovo chytrí ľudia, ak im chýba tzv. emočná inteligencia, nás z biedy nevytrhnú. Jasným príkladom toho je náš parlament a vlády s.r.o., verné to obrazy národa.

Je minimálne počudovania hodné, ak spoločnosť od tých ľudí, ktorí sa chcú stať učiteľmi, vyžaduje  vysokoškolské pedagogické vzdelanie. A tak je to aj správne. Ale od rodičov, ktorí vo výchove a formovaní detí majú ešte významnejšie postavenie ako pedagógovia, spoločnosť nevyžaduje nič, ani len kurz výchovy detí a plánovaného rodičovstva. Môžme sa potom čudovať že v našej spoločnosti je toľko egoizmu a zvráteností?        

V tomto článku by som chcel nadviazať na predošlé články:"  Aj v predvojnovom Nemecku bola poslušnosť považovaná za cnosť", "Keď demokratické školy fungujú výlučne autoritársky" a "Tresty odmeny". Poukazuje na najčastejšie a možno aj najväčšie chyby, ktorých sa my, ako rodičia, alebo učitelia dopúšťame pri formovaní našich detí, našich budúcich generácií, či už to robíme z nevedomosti, ľahostajnosti, podceňovania dôležitosti rešpektujúcej výchovy,  alebo z pohodlnosti. Takto vytvárame povestné "malé príčiny", ktoré majú na svedomí veľké následky. 

Ak to pre niekoho vyznie ako moralizovanie, úprimne priznávam, že nie som ten, ktorý by mohol ísť v daných výchovných zručnostiach príkladom, resp. sa za takého zďaleka nepovažujem. Sám na tomto poli opakovane bojujem so svojimi chybami vo výchove či už svojich detí, alebo v škole, ako učiteľ. No na napriek tomu by som chcel, na základe mojich doterajších skúseností, aj ja potvrdiť, že trpezlivé praktizovanie nižšie uvedených zručností má neraz za následok, povedal by som, až malé zázraky.

Ide o zručnosti, ktoré sú už roky známe, ale na našu škodu, sú len málo využívané:       

1. Pri požiadavkách voči deťom sa nezamýšľame nad tým,  čo by sme my sami chceli počuť od svojho partnera, alebo nadriadeného, ak by nám dával na vedomie nejakú svoju oprávnenú požiadavku. Čo by mal povedať, aby sme s chuťou spravili čo je potrebné a súčasne sme ostali s dotyčným v dobrých vzťahoch? A čo by sme naopak počuť nechceli, resp. čo by nás rozladilo, alebo dokonca naštvalo a nemali tak chuť požiadavku splniť?  Pomáha, keď si pri tom dieťa predstavíme ako dospelú osobu

Nevieme, alebo ignorujeme, že ak nejakú požiadavku vnímame ako ohrozenie, dieťa (a nie len dieťa) reaguje inak, ako v prípade, keď sa cíti bezpečne. Ohrozenia nie sú len fyzického charakteru, ale aj psychického, keď nám niekto dáva na vedomie, že nás považuje za hlúpych, alebo sa nám deje krivda, máme pocit viny, či trápnosti, máme pocit, že prestávame byť milovaní, atď. Ako by sme sa my dospelí cítili alebo reagovali na požiadavku svojho nadriadeného v štýle: "Okamžite urob to čo máš urobiť ty leňoch lenivý!" ? V takejto chvíli je pre každého človeka najdôležitejšie asi to, aby sa vysporiadal s ohrozením – v tomto prípade s ohrozením zníženia vlastnej hodnoty. Všetci vieme, že reakciou na takto kladené požiadavky býva vnútorný hnev. Avšak pokiaľ ale náš mozog rozpozná nejaký podnet ako bezpečný a zmysluplný správame sa úplne inak.

Emočne sú na tom deti podobne ako my dospelí, len sa nevedia tak účinne brániť proti autoritatívnym a ponižujúcim vetám a nevedia tak dobre pomenovávať svoje pocity a ako my dospelí. A tak sa bránia ako dokážu: vzdorom, krikom, odvrávaním, alebo sa tvária že nepočujú... a potom sú označované ako nevychované, drzé, lenivé.                     

2. Moralizovanie, poučovanie, či nekonečné litánie nie sú výchovou. Nikto, ani dospelý nestojí o poučovanie pokiaľ o neho sám neprejaví záujem.  Mnohé hodnoty degradujeme už „len“ tým, že aj užitočné informácie oznamujeme deťom nevhodným spôsobom. Hovoriť o pravidlách, zásadách, hodnotách sa samozrejme má, ale formou dialógu, nie monológu; a vo chvíľach pohody; nie pri konfliktoch.

3. Negatívne hodnotenie utvrdzuje dieťa v predstave vlastnej neschopnosti. Vety typu: Keď budeš toľko sedieť pri počítači, zhlúpneš... Keď sa nebudeš poriadne učiť, bude z teba smetiar... Rastieš pre kriminál!... predstavujú riziko „seba naplňujúceho sa obrazu“. Väčšina z neefektívnych spôsobov komunikácie je spojená nie len s negatívnymi emóciami ako napr. hnev, nenávisť, pocit krivdy, ale aj s pocitom vlastnej nízkej hodnoty: som k ničomu, som neschopný, nemajú ma radi...

4.  Aj pozitívne nálepky majú svoje riziko. Vety typu: Janko je na hodinu vždy vzorne pripravený... Ondrej, Teba nikdy nič nerozhádže... Magdalénka, Ty si moje veselé dievčatko, robíš mi len radosť... môžu pre deti predstavovať tlak, aby sa chovali tak, ako chcú druhí. Môže to viesť až k potlačovaniu vlastných pocitov v štýle: Očakáva sa odo mňa, že budem vždy rozumný, kľudný, veselý... Nevieme, alebo ignorujeme, že alternatívami k pochvalám sú spätná väzba a uznanie, že oceňovanie nie osoby ale správneho konania, chovania a úsilia dieťaťa mu pomáha vidieť seba samé v inom svetle než určuje jeho nálepka.

5. Nevieme, alebo ignorujeme, že pokyny ako napr.: Deti, pozdravte. ... Dojedzte tú polievku. ... Upracte si lavice, atď. znamenajú riziko pre budovanie samostatnosti. Uberáme deťom príležitosti učiť sa samostatne sa rozhodovať, uvažovať o dôsledkoch svojho konania, a brať za seba zodpovednosť. Keď si zvykneme plniť pokyny, učíme sa zároveň „vypínať“ vlastné myslenie, ktoré akoby sme už nepotrebovali, pretože nám „tí, ktorí vedia“ nám všetko povedia. Pokyny a tiež moralizovanie nedávajú priestor pre zvažovanie a rozhodovanie – to sú ale práve tie zručnosti, ktoré deti potrebujú rozvíjať.

Každý človek má vrodené predpoklady rozvinúť schopnosť rozhodovať sa, uvedomovať si, že pri prevádzaní nejakej činnosti existujú alternatívy z ktorých môžeme voliť. Príkazy sú namierené proti tejto schopnosti. Preto ten bytostný odpor voči príkazom. Deti to popisujú veľmi výstižne: Ja nie som tvoj sluha! Nie som cvičená opica!

Nie len dospelí, ale aj deti majú potrebu vedieť PREČO majú urobiť to alebo ono. Chcú vidieť zmysluplnosť. Príkazy im nedávajú odpoveď na ich „prečo“ - a to je ďalší dôvod prečo ich nemajú rady. A tie čo si na príkazy zvyknú stávajú sa z nich poslušní tvorovia, ktorých tak radi majú diktátori.

Informácie ako napr.: Keď si nebudeme hovoriť pravdu, potom by sme si nemohli veriť...  Keď sa nechováme k druhým ľuďom s rešpektom, väčšinou sa potom ani oni nechovajú s rešpektom k nám... Toto nie je v učebnici, a je to dôležité. Stálo by za to si to zapísať... naplňujú potrebu zmysluplnosti. Neútočne prenesená informácia má omnoho väčšiu silu než mocenské postupy.

Pokynu sú pre „teraz“ – informácie pre život.  

S informáciami dostávajú deti (a nie len deti) dôveru a kompetenciu, že ju správne použijú. Platí, že ak sme poučovaní cítime sa malí a nekompetentní. Kľúčovým momentom je zostúpenie dospelých z mocenskej pozície „toho, kto to vie lepšie“ do partnerskej pozície pomocníka a sprievodcu.

6. Vyhrážanie typuPrestaň už hádzať tým pieskom lebo ťa vyfliaskam! Ešte jedno takéto slovo, a dostaneš facku! Ak to všetko nezješ, nedostaneš koláčik!... nesú v sebe skryté posolstváNajdôležitejšie zo všetkého je aby si ma poslúchol, aby si urobil to, čo chcem ja. Alebo: Keď znesieš facku, môžeš hovoriť vulgárne.

Pritom dospelí chcú vlastne povedať len toto: Už sa veľmi hnevám, očakávam, že sa budeš chovať správne. Dieťa si ale hrozbu „preložia“ ako: Ja tu rozkazujem a ty musíš poslúchať.

Je až zarážajúce, že k vlastným deťom  sa často krát chováme absolútne necitlivo alebo ako k robotom a  dovolíme si k nim to, čo by sme si nedovolili ani k cudzím ľuďom a neraz ani k nepriateľom. 

7. Verejné porovnávanie typu: „Jakub, domácu úlohu síce máš urobenú, ale vezmi si príklad z Lucky! Takto majú vyzerať domáce úlohy! To je vzorná žiačka!“... môže byť kritizovaného veľmi zraňujúce. Je to vlastne nie fér, lebo každý z nás je iný, nemáme rovnaký „štartovací bod“, rovnaké intelektuálne schopnosti, rovnakú schopnosť vzbudiť sympatie druhých. 

8. Podráždený tón a slovíčka: „zase“, „stále“, „opäť“... robia z vety, ktorá má byť popisom, vyčítanie. Napr.: „Tá posteľ zase nie je ustlaná!“  Môžme sa diviť keď zo strany detí potom nasleduje vzdor a nechuť sa o niečo snažiť, keďže sú priskoro odpisované k trvalému stavu ľahostajnosti a nezodpovednosti bez toho aby ich niekto k zodpovednosti vôbec niekedy viedol?  

9. „Kde si si tú bundu opäť zašpinil?!!!“ Ide zjavne o neefektívnu otázku zbytočne navodzujúcu pocit neistoty a ohrozenia. Keby sme boli na mieste detí, čo by sme v takej situácie chceli počuť radšej?

Ak namiesto vyčítavej otázky použijeme popis typu: Vidím, že bunda je od niečoho zašpinená... máme o dosť väčšiu šancu dozvedieť sa nie len kde sa to stalo, ale aj niečo viac. Prednosťou popisu je aj to, že vyjadruje partnerský vzťah a že vyjadruje pocit bezpečia (nechceme bojovať, ale spolupracovať).   

Popis dáva viac priestoru než otázky.  

10. Nevieme, alebo ignorujeme, že ak o svojich potrebách a očakávaniach, zvlášť ak sú zmysluplné, informujeme vetami, ktoré začínajú slovami: Potrebujem..., Očakávam..., Pomohlo by mi, keby... sa časom dejú skoro „malé zázraky“.      

11. Dať na výber je síce časovo náročnejšie, ale je to investícia do budúcnosti, lebo posilňuje jeho obraz schopného a zodpovedného človeka. Ak dieťaťu nedáme pri našich očakávaniach na výber z viacerých možností, akoby sme mu povedali: Nepovažujem ťa za kompetentnú osobu, ktorá sa vie sama rozhodnúť, čo je treba. Samozrejme, výber musí byť prijateľný pre obe strany. Výber znižuje namrzenosť z nepríjemnej činnosti a z pocitu donútenia.

12. Aj keď sú otázky považované za prejav záujmu o deti, záleží, koľko ich je a aké sú to otázky. Faberová (1996) tvrdí, že otázky predstavujú úlohu. A úloha zaväzuje k splneniu. Keď sme ale v emóciách, väčšinou o žiadne takéto úlohy nestojíme a tak isto ani o rady. Väčšinou sami by sme prišli na to čo nám druhí radia; samozrejme, keď emócie odznejú. Čo v takých chvíľach potrebujeme je empatia - ak druhý pomenuje to čo prežívame. Napr.: Vidím, že ti pripadá nespravodlivé ako tréner rozhodol... Muselo sa Ťa dotknúť keď sa Katka o tebe tak vyjadrila... Myslela som že ste dobré kamarátky... Takýto prístup je kľúčovou zložkou empatie, lebo deťom pomáha uvedomovať si, čo cítia. A to je zároveň predpoklad toho, aby sa svoje emócie naučili zvládať, čo jednou z najdôležitejších životných zručností. Empatickou reakciu ale nie sú kategorické vyjadrenia typu: Viem presne, ako ti je!  

13. Popieranie alebo hodnotenie emócií detí brzdí rozvoj osobnostiSkryté posolstvo viet typu: To predsa nemôže bolieť!... Nič si z toho nerob, to bude v poriadku... To nemôžeš tak brať... Neplač, si už predsa veľký!... Neboj sa, to nič nie je...Nemôžeš mať smäd, keď si pred chvíľou pila... Z toho sa svet nezborí... je nasledovnéTo čo cítiš, cítiš zle. Mal by si cítiť niečo iné (najlepšie to, čo ti hovorím). Hodnotenie emócií druhých nie len že smeruje k potlačovaniu pocitov, ale je aj prejavom nerovného nerešpektujúceho vzťahu. Tým sa svojich emócií nikto nezbaví. Často ešte zosilnejú a k pôvodným emóciám sa ešte pridajú ďalšie – sklamanie z nepochopenia.

Môžeme sa potom čudovať, ak sa deti stiahnu a nemajú už chuť sa ďalej zverovať, alebo naopak – začnú preháňať? My ich potom berieme vážne ešte menej a začarovaný kruh pokračuje.

Záver:

Aj keď sa niekedy stáva, že vhodné komunikačné zručnosti nevedú k cieľu, zisky sú:

  • v zážitku rešpektujúcej komunikácie,
  • v poučení z dôsledkov z vlastného rozhodnutia po ktorých dieťa možno samé príde na to, že je dobré zvažovať názory druhých,   
  • v zachovaní dobrých vzťahov, alebo aspoň komunikačných mostov, lebo ak dôjde k ich zbúraniu potom sa ľudia  stávajú hluchými a slepými k tomu, čo im druhí oznamujú, pretože chýba cesta po ktorej by ich oznámenie mohlo doraziť.   

Súvisiace články:

- Odmeny a tresty: http://burkert.blog.sme.sk/c/364908/cukor-a-bic-odmeny-a-tresty.html

- Aj v predvojnovom Nemecku bola poslušnosť považovaná za cnosť:  http://stopalibizmu.blog.sme.sk/c/344063/Aj-v-predvojnovom-Nemecku-bola-poslusnost-povazovana-za-cnost.html

- Keď demokratické školy fungujú výlučne autoritárksky: http://burkert.blog.sme.sk/c/126387/Ked-demokraticke-skoly-funguju-vylucne-autoritarsky.html

- Karel Čapek: Vzdelanie je to, čo zostane keď zabudneme čo sme sa v škole naučili: http://burkert.blog.sme.sk/c/359453/ministrovi-skolstva-vzdelanie-je-to-co-zostane-ked-zabudneme-co-sme-sa-v-skole-naucili.html

 

Použitá literatúra: 

FABER, A. How To Talk So Kids Will Listen & Listen So Kids Will Talk“ (Ako hovoriť aby deti načúvali a ako naslúchať aby deti hovorili. New York: Rawson, 1980.

KOPŘIVA, P., NOVÁČKOVÁ, J., NEVOLOVÁ, D., KOPŘIVOVÁ, T. Respektovat a být respektován. 1. vyd. Kroměříž: Pavel Kopřiva – Spirála, 2005. ISBN: 80-901873-6-6.

NOVÁČKOVÁ, J. Mýty ve vzdelávání. 2. vyd. Kroměříž: Pavel Kopřiva – Spirála, 2001. ISBN: 80-901873-5-8.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?