Prvé čo návštevníka Varšavy upúta, ak do nej prichádza vlakom, po vystúpení na hlavnej železničnej stanici, je kontroverzná budova - Palác kultúry a vedy. Je symbolom ruskej okupácie a bola postavená ako "dar Poliakom od Stalina". V každom prípade, ide o najvyššiu budovu v Poľsku.  

Ulica kde sme boli ubytovaní.

Širšie centrum.

Nasleduje znovu postavené pôvodné staré mesto:

Kráľovská cesta - najelegantnejšia tepna mesta. Lemujú ju nádherné munumenty, paláce, kostoly, aj staré obytné domy.

Bubeník zarábajúci si bubnovaním na kvalitnejšie bubny.

Tak splanírovane mesto ako Varšava nebolo v minulosti splanírované možno žiadne iné veľkomesto. Vďaka obrazom benátskeho maliara Giovanniho Antonia Canala, známeho ako Canaletto, žijúceho v 18. storočí , ktorý ako dvorný maliar tamojšieho panovníka mesto vo veľa obrazoch zachytil, sa Varšava opäť zrodila, ako bájny Fénix. Ach, kiež by tak ako stará Varšava povstala z popola aj oveľa menšia bratislavské podhradie, resp. židovská štvrť, ktorá padla za obeť nie vojne, ale staviteľom komunistického obdobia.

Dnes je nepredstaviteľné budovať niečo nezištne. Bez mŕtveho kapitálu sa neudeje nič. Práca je na takom kapitále závislá, aj keď by to malo byť naopak. Ako napr. vo Varšave po 2. svetovej vojne, kedy toto mesto znovu ožilo a to hlavne zásluhou železnej vôli a obetavosti jej obyvateľov, nie kapitálu.

Celé znovu postavené historické jadro mesta bolo v roku 1980 zapísané na zoznam UNESCO.

Nevyzerá ako umelý?

Prekrásne Zámocké námestie. Na pravo z popola vzkriesený kráľovský palác; na ľavo, z polohy ležmo, zborený Nemcami počas vojny, znovu postavený Žigmundov stĺp.

Kráľovský palác od rieky Visly.

Zákutia. 

Ulica Pivná dnes. Všimnite si ako vyzerala po vojne na obr. nižšie.

Námestíčko.

a ešte jedno.

A tu už je hlavné námestie starého mesta, alebo

tiež: Rynek.

V staronových uličkách.

K maratónu:  

Pôst počas Belehradského maratónu, kde som neplánovane, resp. nútene prijímal do tela „iba" vodu, ako jediné občerstvenie, ktoré organizátori pripravili pre pomalších bežcov, som si vo Varšave začal vynahradzovať už od 10. km a to chutnými banánmi, ktoré som zalieval „poweradom". Nepomohlo. Možno poškodilo. Ale určite nie tak ako počasie, ktoré bolo počas celého maratónu slnečné, 20 až 22 stupňov v tieni, úplné bezvetrie. Svoj negatívny vplyv možno zohrala aj šankprankšalána - preplach čriev slanou vodou 2 dni pred maratónom, pri ktorom som možno stratil z tela veľa minerálov, ktoré sú potrebné v boji proti kŕčom, ktoré som vo Varšave začal chytať už na 22. km, čo sa mi pred tým ešte nikdy tak skoro nestalo.

Napriek tomu som na 26. km dobehol rezignovane vyzerajúceho Haryho, u ktorého som predpokladal, že mi v cieli dá minimálne 15 minút. Dokonca som ho predbehol, úmyselne prehnane krívajúcim spôsobom a s „povzbudzujúcimi" slovami, napodobňujúc pritom starčeka: „poďme mladý muži!", aby videl, aký kripel ho dokáže predbehnúť, aby to nevzdával. Ale môj pokus o spoločné rozveselenie a povzbudenie nad nie ružovou situáciou nevyšiel.

Pár sto metrov pred 35. km ma Paľo dobehol a zároveň prekvapil, že sa ešte pozbieral. Malú chvíľu som s ním s veľkým premáhaním ešte bežal, aby som mu to trochu spestril, ale vedel som, že sú to už moje posledné kroky v tomto maratóne. Presne na 35. km som preteky vzdal, lebo som už nebol schopný kvôli kŕčom ani chodiť. Na 36. km. som sa chcel dať odviezť do priestoru cieľa, alebo rovno do hotela jednou zo sanitiek, ktoré stáli pozdĺž trate (od 20 km. na každých 2 a pol kilometroch, zrejme kvôli nevídalému teplu). Pri každej z nich som videl ako zdravotníci kriesia nejakých bežcov. Nikde som sa nedopátral, koľko bežcov nedobehlo.

Keď som už bol pri sanitke, povedal som si, čo ak zaberiem sanitku niekomu, kto to bude potrebovať viac, kto možno dostane srdcový kolaps a pod., a tak som sa vydal na pešiu púť do hotela, ku ktorému mi chýbalo zhruba 8 km, a do priestoru cieľa 6 km. Dvoj kilometrový úsek medzi 35. a 37. kilometrom som šiel takmer hodinu. Lýtko mi z času na čas vibrovalo tak, že som si myslel, že sa mi pretrhne sval. Potom som si náhodou všimol, že blízko je nejaká autobusová zastávka a tak som ešte s bežeckým číslom na hrudi nastúpil do najbližšieho autobusu spoliehajúc sa, že ide do centra. Mal som šťastie, šiel približne tam. Z autobusu som ešte asi 2 kilometre pozoroval zápasiacich maratóncov bojujúcich s počasím, traťou a so svojimi telom, chcúc si niečo dokazovať...:-) Blázni, ako ja, pomyslel som si.

Asi najväčšia chyba, ktorú sme obaja vo Varšave urobili bolo prílišné očakávanie dobrých výsledkov, a to "atakovanie" našich osobákov: 3:46 Paľo, a 3:47 ja. Ťažko sa s tým behá, vyrovnáva, akonáhle príde na trati nejaká kríza. A na maratónskej trati takmer vždy prichádzajú krízy. Aj keď sme bezprostredne pred maratónom s Paľom absolvovali neplánovanú minimálne 3 km neplánovanú rozcvičku vo svižnom bežeckom tempe (aby sme stihli začiatok maratónu, na ktorého štart sme aj tak prišli pár minút po výstrele) aj tak je to dosť skoro, čo sme sa obaja dostali na trati do problémov. Paľo asi prepálil tempo v prvých desiatich kilometroch, čo nasvedčuje tomu, že aj jeho očakávania boli nemalé. Maratón je v prvom rade o trpezlivosti. Napriek tomu klobúk dolu, že dokázal v tom teple bežať s občasnými prestávkami na chôdzu viac než 4 hodiny v kuse takmer 46 km. Jeho výsledný oficiálny čas bol 4:23. Čistý, oficiálne nezmeraný kvôli neskoršiemu príchodu na štart, bol 4:16. Skončil na 2382. mieste zo 4061 maratóncov ktorí pretek dokončili. Ja som bežal nasledovne: 10. km 51:52, polka 1:54:16, 30. km 2:48:17, 35. km 3:29:28 a DFN.

Nepomohol ani experiment so šalátom a nejakými ingredienciami na raňajky.

Ostatní Slováci a ich výsledky:

Eva Seidlova 4:03

Emil Hudák 3:49

František Michalička 3:48

Rozlúčka s Varšavou na hlavnej železničnej stanici vo Varšave pripomínajúcej metro.