Súvisí viera v jediný život s úctou k právu a kvalitou politiky?

Autor: Marcel Burkert | 24.12.2011 o 7:37 | (upravené 1.10.2014 o 21:38) Karma článku: 5,69 | Prečítané:  1162x

Môže by nízka úroveň politickej „kultúry" na Slovensku náhodná alebo len odzrkadľuje do veľkej miery morálnu úroveň ľudí tejto krajiny? Ak bližšie k pravde má druhá možnosť, kde sú korene toho, že sa nachádzame takmer, alebo priamo v morálnom suteréne, v ktorom sa tí, čo majú moc, alebo ju cez svoje peniaze ovplyvňjú, sa neraz doslova vysmievajú právu žijúc v presvedčení, že oni - vyvolení môžu všetko, že sú nepostihnuteľní, lebo spravodlivosť na nich jednoducho nemá? Ako je možné, že sme sa do takéhoto stavu spoločnosti vôbec dopracovali, keď veľká väčšina z nás sa hlási k nejakému, najmä kresťanskému vierovyznaniu a aj samotná Ústava SR vychádza z cyrilo-metodského duchovného dedičstva. Alebo sa k moci vždy dostávajú iba ateisti? Sotva. Lebo medzi tými, čo zneužívajú svoje postavenie, moc, alebo právomoci je dosť takých, ktorí nie sú ateistami. Ako je vidieť, samotné učenie o 10 božích prikázaniach a božej spravodlivosti nepostačuje. Zvlášť ak aj samotní veriaci sa neraz pýtajú, ako mohol boh dopustiť toľko neprávosti. Na strane druhej, ateisti sú neraz na dosť vysokej morálnej úrovni. Preto príčiny neútešeného stavu našej spoločnosti bude zrejme treba hľadať hlbšie.

Jednou z možných príčin tohto stavu sa bude trochu zaberať tento článok:

Aj medzi samotnými kresťanmi je veľmi málo známe, že nesprávnosť učenia o znovuvteľovaní duší, resp. reinkarnácii, bola odhlasovaná ľuďmi pomerne neskoro po zavraždení Ježiša. Bolo to až v 6. storočí na koncile v Konštantinopole. Stačila jediná schôdza na to, aby bolo ľuďom vzaté presvedčenie, že sa môžu znovu vteliť. Hlasovaním pozemských ľudí sa tak rozhodlo o tom, čo pravda je a čo pravda nie je. Či odhlasovaná pravda aj skutočne pravdou je, to asi vtedy, a možno aj dnes, nebolo až tak podstatné, keďže o pravde si dovolili ľudia hlasovať. Veď pravda, resp. prírodné zákony sa sotva môžu meniť v závislosti od ľudského hlasovania. Preto im na tom koncile zrejme išlo o niečo úplne iné, ako o pravdu. Je iste šťastím, že v zápale horlivosti sa vtedy nehlasovalo aj o existencii/neexistencii ostatných prírodných zákonoch.

Ale zostaňme pri "zákone karmy", ktorý zvykne byť spojovaný s vesmírnym poriadkom a vierou vo viaceré životy. Pojem karma pochádza ako je známe z indickej mystiky. Stalo sa zvykom ňou označovať následky skorších činov prejavujúcich sa v terajšom živote a určujúcich také okolnosti nášho života, ako sú napr. miesto zrodenia, rodičov, sociálne postavenie, zdravotný stav, talent a iné. Karma sa však neuplatňuje iba pri narodení, ale ovplyvňuje nás počas celého života. Považuje sa za prejav jedného z vesmírnych zákonov, ktorý sa nazýva zákonom zvratného pôsobenia, resp. zákonom spätných účinkov. Príkladov vzájomného vzťahu príčiny a následku by každý mohol vymenovať nespočetne, takže by sa zdalo, že nič nebráni k jeho prijatiu ako všeobecnej zákonitosti. Avšak opak je pravdou. Tam, kde človek nenachádza ihneď viditeľnú príčinu, hovorí o náhode, smole, šťastí, alebo božej skúške. Z tohto zoznamu mu však úplne vypadlo jeho vlastné myslenie a predovšetkým jeho vnútorné chcenie, ktoré snáď považuje za niečo, čo sa vyparí a z čoho nemusí skladať žiadne účty. Ale v tom sa mýli, lebo práve svojim vnútorným chcením rozhoduje človek o celom svojom osude. Vnútorné chcenie stojí za všetkými viditeľnými ľudskými myšlienkami, výtvormi a činmi. Z toho by malo vyplývať, že nie len politici sú zodpovední za neutešený stav v spoločnosti, ale my všetci.

Asi najviac prehliadnuteľné, ako pod rôznymi maskami skrýva egoizmus svoju pravú tvár - slúžiť sám sebe, je  dnes v politike. Stačí si spomenúť napr. na to, ako žijeme na úkor budúcich generácií; či už sa to týka životného prostredia, alebo neustáleho žitia na dlh, zadlžovania štátu. A to napriek tomu, že väčšina z nás sú kresťania, a minimálne veriaci. Čomu ale vlastne veríme? Že si môžme dovoliť byť egoistickí, alibistickí, že môžme kradnúť, podvádzať a pod. hlavne keď je to v menšej miere ako to robia iní? Alebo že následky za naše "drobné priestupky" nám, ako veriacim kresťanom, boh, ak nás skutočne miluje, hravo odpustí zvlášť ak už raz ľudstvu odpustil to, čo to ľudstvo pripravilo jeho Synovi? Teda popravu?

Preto sú tu hádam na mieste tieto otázky:

- Nemôže mať absencia učenia o reinkárnácii v kresťanstve nejaký negatívny vplyv na náš prístup k životu a úctu k zákonom?

- Nemôže viesť presvedčenie o pominuteľnosti ľudského ducha k egoizmu, ktorý má na zreteli len vlastný prospech bez ohľadu na škody spôsobované druhým?

- Neuniká človek vierou v jediný život (aj keď len vo svojej predstavivosti) zodpovednosti za svoje myšlienky a činy?

- Čo iné núti človeka, okrem strnulého pozemského práva, ktoré sa dá tak ľahko obchádzať, k tomu, aby vedome a z presvedčenia vyvíjal neúnavne duchovné úsilie k morálnemu  sebazdokonaľovaniu, ktorým by získaval kontrolu nad svojim konaním?

- Neodporuje viera v jediný život duchovnému založeniu ľudskej bytosti a nezabraňuje jeho skutočnému rastu tým, že v sebe neobsahuje naliehavé nutkanie k nepretržitému duchovnému vývoju?

- Kladie táto viera dostatočný dôraz na zodpovednosť za duševnú činnosť?  Keď sa ešte aj dnes ľudia vzájomne okrádajú, podvádzajú atď. nedávajú si tým jasnú odpoveď na otázku čím boli, resp. k akým hodnotám sa dopracovali?

- Nemôže byť karma pomocníkom, ktorý nás vedie k pochopeniu nutnosti súladu s prírodným poriadkom? Nemôže nás vyviesť z bludiska našich stále sa opakujúcich omylov, ktorými vytvárame znovu a znovu príčinu k ďalším inkarnáciám? Môže mať život hlbší zmysel bez reinkarnácie? Nie je každé nové vtelenie len neklamnou známkou toho, že sme ešte plne nepochopili vesmírny poriadok a vesmírnu harmóniu v ktorej pôsobíme ako falošná struna ktorú je potrebné správne naladiť? Nie sú všetky bolesti a problémy, ktoré prežívame a ktoré sa na nás sypú z každej strany len opakovaným pokusom priviesť nás k zamysleniu nad úrovňou nášho duchovného života?

Pz.: Tak ako sa do kresťanstva zamiešali mnohé ľudské názory a omyly, tak nezostal uchránený ani budhizmus a iné náboženstvá. Čo sa týka budhizmu, osobne v ňom považujem za nešťastnú vieru v nekonečný kolobeh životov a možnosť prevteľovania sa ľudskej duše do zvieracej schránky.           

Použitá literatúra: Ján Palouček a Marcela Müllerová - Cesta k životu, vydané v r. 1991

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?