Žiadna politická strana však nechce byť v tomto prvá. Hoci by tým mohla u voličov zabodovať. Je však pravdou, že slovenský volič nie je ktovie ako náročný a že politickí protivníci by takýto šľachetný skutok asi neocenili, ale naopak, mohli by ho otočiť proti tej strane, ktorá by s ním vyšla. Možno by povedali, že to bolo urobené z vypočítavosti, že ide o pokrytectvo a pod. Jednoducho slušnosť sa u nás zatiaľ nenosí a tak by to zrejme aspoň v tejto dobe nikto neriskoval.
Neočakávam od našich politikov zázraky, veď to číslo úprimnosti voči vypočítavosti v pomere 30/70 nie až tak vysoké. Napriek tomu sa zdá, že aj toto na prvý pohľad nenáročné očakávanie predstavuje nedosiahnuteľnú métu, že je to hotová utópia.
Aspoň je vidieť, akých máme politikov a teda akí sme my sami. Politici sami od seba neurobia nič navyše, žiadne nezištné skutky, len to, čo je potrebné aby sa dostali k moci, a ak sa k nej dostanú, aby sa pri nej čo najdlhšie udržali. Áno, v politike nie je morálka, ako to povedal aj sám premiér, ale nie je to tak len kvôli politikom samotným. Kladieme na seba, čo sa týka morálky, príliš malé požiadavky a tak sa správame aj voči našim politikom. Na to, aby sme niekomu dali hlas stačí zväčša to, ak strana alebo politik vie dobre rozprávať, bŕkne nám na našu strunu, bez ohľadu na jeho skutky a všetko ostatné.
Sonda do duše politika
Viete si čo i len predstaviť situáciu, keď hokejoví reprezentanti, napr. Slovenska, pred svojim prvým vystúpením na Majstrovstvách sveta na hoteli pootvárajú šampanské a budú oslavovať do piatej rána? A to samozrejme bez toho, že by vopred vedeli ako dopadne nie len ich prvý zápas ale aj ich celé vystúpenie na MS? Zrejme si to predstaviť neviete. Ani ja. Ale u našich politikov sme si zvykli úplne tupo považovať za normálne, ak títo neoslavujú na konci volebného obdobia, ale výlučne len na začiatku, po zvolení do verejnej funckie, či už starostu, primátora alebo poslanca. A to isté sa týka aj politických strán, ktoré sa vo voľbách dobre "predali".
Zásadná otázka znie: Je získanie mandátu, resp. možnosti slúžiť občanom skutočne dôvodom na oslavu? A ak áno, prečo zvolení poslanci, starostovia a primátori oslavujú výlučne len na začiatku a nie na konci volebného obdobia?
Nepodobajú sa voľby, či už parlamentné alebo komunálne, v princípe čoraz viac vrcholovému športu v ktorom popri zábave ide hlavne o to, kto zvíťazí a kto bude porazený? Nejde presne o to aj vo voľbách?
O čom inom svedčia slová politikov ako napr.: "Musíme zabojovať o voliča!"..., "Ak budeme tvrdo pracovať zvíťazíme!"...
Nie je to choré?
Ak kandidáti na poslancov, starostov atď. silou mocou usilujú o priazeň voličov tak to zaváňa niečím nezdravým až zvráteným. Malo by to byť totiž presne naopak. Ľudia by mali svojich budúcich politikov presviedčať, aby sa obetovali a šli do verejného života - do politiky, aby tam zúročili svoje skúsenosti, zmysel pre spravodlivosť, čestnosť, a vôbec svoje pozitívne dannosti v prospech čo najširších más.
Akonáhle niekto usiluje o priazeň voličov, napr. tým že sa ukazuje na bilbordoch, je to dôkaz jeho nečestných úmyslov. Je v tom ak už nie priamo vypočítavosť, výhody spojené so zastávaním vyššej verejnej funkcie, tak minimálne chorobná ctižiadostivosť a chorobný karierizmus nehodný normálneho človeka.
Vezmime si len také bilbordy: Politici sú presvedčení že čím viac ich bilbordov voliči uvidia, hoci aj tých istých, tým je väčšia šanca že tieto ovplyvnia podvedomie voličov a títo budú náchylnejší ich voliť nie podľa činov a programov ale podľa ksichtu, resp. reklamy. Týmto postojom politici nepriamo veľkú časť svojich potenciálnych voličov považujú za nemysliacich tvorov, ktorí sa dajú ovplyvniť primitívnou reklamou.
Takto politici u nie zanedbateľnej časti svojich voličov predpokladajú primitivizmus z ktorého sa dá vyťažiť. Vôbec im nevadí, že sa spoliehajú na hlasy málo mysliacich alebo dokonca nemysliacich voličov, ktorých dokážu ovplyvniť bilbordy?
Samozrejme, politika to je aj práca, ale tí čo po voľbách v prípade úspechu oslavujú tým dávajú si myslím dosť jasne na javo, že túto prácu nepovažujú za prvoradú. Oslava skôr svedčí o tom, že bola naplnená ich žiadostivosť po cti, moci, alebo výhodách spojených s verejnou funkciou. Alebo aj aj aj. Inak by bola po voľbách namieste skôr pokora, resp. starosť o to, ako splniť sľuby, nie oslava.
A v čom všetkom sa podobáme na politikov? Často krát:
- tárame o ničom,
- máme dvojaký meter posudzovania,
- nevidíme si ďalej od nosa,
- vybíjame sa v ničotnostiach,
- ak nám rodinkárstvo pomáha, vtedy ho neodsudzujeme
- aj keď v menšom, tiež podvádzame a klameme,
- radi sa hráme sa na vlastnom piesočku,
- správame sa alibisticky,
- atď., atď.
Môžme sa potom čudovať, že sa jednotlivé vlády starajú v prvom rade samé o seba a ako krajina len prešľapujeme na mieste?